Les jours débiles

Ja som veľký zástanca kina a vôbec, s moderným prístupom tolerujem a dokonca si aj sama vychutnávam chrúmanie popcornu a sŕkanie nejakej sladkej instatnej zubnej smrti. Čo ma však vytáča, sú ľudia, ktorí sa počas filmu rozprávajú. Samozrejme, že presne takých vždy schytám okolo seba vo všetkých smeroch. Priamo vedľa mňa sedia dve asi 9-ročné dievčatká. Film začína a ten krpec, čo sedí bližšie ku mne (šak ako inak) začne tomu druhému vysvetľovať, že čo bude a prečo je to tak. Najprv skúšam vražedný pohľad. Nič. Tak začnem so pssssst. Otočí sa na mňa a sladulinkým hláskom mi vraví: „Ja jej to musím vysvetliť.“ A ja že „nemusíš, to sa tam postupne vysvetlí.“ A ona miesto odchodu do rohu, kde sa mala hanbiť celý film za svoje nevychované móresy odpovie: „Práveže nevysvetlí. Ale tak dobre, tak ja jej to teda pošepkám.“ Jáááj, no tak to je úplne iná káva! Šak šepkanie vôbec nepočuť… Za mnou sedí banda tínedžerov. Okrem pekelného rehotu incl. preskakujúce hlasy a nonstop kopanie do môjho sedadla sa predbiehajú, že kto vtipnejšie okomentuje jednotlivé scény, aby si náhodou niekto mylne nevysvetľoval ich prítomnosť na takej „detskej blbosti.“ Musí to byť nahlas, ale to je hádam jasné. V 2. tretine filmu moje zlaté dievčatko začne hľadať svoj mobil. Panika. „Zasvieť mi, zasvieť mi tvojím telefónom,“ piští na svoju kamarátku. Keď začnú stratený a nevypnutý telefón prezváňať, som pripravená pichnúť si do oka ceruzku a skoncovať s týmto biednym životom.Ako sa ukázalo, mala som to vtedy urobiť. Po kine ideme domov, ešte sa zastavíme na pumpe natankovať. Na druhý deň doobeda sa mám stretnúť s kamarátkou v meste. Auto neštartuje. Zopárkrát to skúšam. Nič. Zaleje ma horúčava a v očakávaní najhoršieho hľadám v peňaženke účet z pumpy. Normal 91. Môj diesel zúrivo štrajkuje. Okamžite prestávam štartovať a volám každému s minimálnym technickým zázemím (=dokáže vymeniť žiarovku a má auto). Túto situáciu som očakávala viac-menej od momentu, keď som sa dozvedela, že je to možné – teda natankovať omylom naftu miesto benzínu a naopak. Nikto nedvíha. No jo. Servis mi auto aj tak vezme najskôr v pondelok, tak čo má byť. Idem si dať do mesta masívnu čokoládu na ukľudnenie nervov.V pondelok večer po vypustení benzínu, prečistení a vymenení nejakého filtra je môj účet taký fit (=chudučký), ako už dlho nebol a mechanik ma upozorňuje, že keďže má auto najazdené asi miliardu kilometrov, musíme vymeniť čím skôr aj nejaký veľmi esenciálny remeň. Za 10 tisíc, ako pre mňa. A to som vďaka dvom ochotným mladíkom ušetrila za odťahovku (aj keď po tom, ako sme si dali tretie kolečko v spleti jednosmerných mini-uličiek s autom na šnúre, pretože sme nevedeli nájsť flek, kde nám mechanik kázal auto odstaviť, sa aj ich ochota začala pomaly vytrácať a jeden z nich sa so mnou rozlúčil pamätnou vetou: „Maja, ja už chcem, aby si sa vydala.“ Ak to náhodou nie je evidentné, tak preto, aby ma už nemusel zachraňovať). Pomaly začínam upozorňovať mojich blízkych, že na Vianoce dostanú self- made darčeky. V rámci mojej zručnosti to zrejme budú poväčšine jesenné listy otlačené na papier a podobne. Dnes ráno som išla k lekárovi. To, že som musela vstať o nejakej príšerne skorej hodine ale zjavne nestačilo. V kúpeľni mi totiž ako bonus spadla na hlavu lampa! Asi v rámci mikulášskej nádielky. Kým som si vydezinfikovala ranu a povyťahovala črepy z nohy, tak lekár samozrejme odišiel z ambulancie. Ale lepším sa. Začínam veci vnímať pozitívne. Napríklad: po ceste lialo tak, že vôbec nevadilo, že sa mi pokazil stierač. Alebo: po ceste lialo tak, že sa mi umylo auto. Alebo: poteším mamu tým, že už viem, čo chcem na Vianoce – nejakú auto súčiastku. Alebo: črepy v kúpeľni prinášajú šťastie! No a ak nie, vyrazím pre istotu miesto obeda na festivalový film „Štěstí.“ Môže sa hodiť.