Monika, učiteľka v škôlke, poobede mama? Peter, finančný analytik, po práci športový nadšenec? Mária, dôchodkyňa, rada pletie svetre pre rodinu a pozerá každé poobedie Esmeraldu? Naše zamestnanie a koníčky nás do veľkej miery definovali a okolie si vďaka nim na nás vytváralo názor. To už ale neplatí.
Posledné mesiace až roky spôsobili, že sa musíme obracať viac, aby sme sa vedeli v spoločnosti správne pohybovať. Inak povedané, aby nás ľudia brali. Ideálne je, aby sme mali podrobný prehľad našej politickej scény, vrátane najnovších príspevkov Zomri na sociálnych sieťach. Mali detailné vedomosti, ohľadom obsahu vakcíny, ktorú sme si nechali vpichnúť. POZOR. Po novom sa to týka už všetkých vakcín, nielen tých proti Covidu. Nie je tiež na zahodenie stať sa odborníkom na vedenie vojny a medzinárodných vzťahov.
Vzhľadom k tomu, že sme osobné názory povýšili na statusy definujúce naše osobnosti, nie je žiadna sranda vysloviť svoj názor nahlas. Najmä v spoločnosti ľudí, ktorí kopú za druhý tím. Bez ohľadu na to, či je to rodina, dlhoroční kamaráti alebo človek z videnia.
Po tom všetkom, čo vídíme, čítame a počujeme tam vonku, sa zatvoríme doma. Robíme si bilanciu vzťahov, ktoré sa pre rozličné názory ukončili a ktoré ešte ostávajú. Rozmýšľame, či predsa len Fero v obchode nemá kus pravdy v tom, čo hovorí, ale hneď musíme túto neistotu zapudiť. Čo keď už iba jedna myšlienka z opačného tímu z nás urobí ich? Snažíme sa ignorovať (aspoň na chvíľu) dianie v politike a vo svete, pretože odhodlanie a vlastný názor sa v nás strieda stále častejšie s pocitom bezmocnosti.
Sme doma a pomaly všetok chaos zvonku utícha. Začneme sa uvoľňovať, spomaľovať,...... No odrazu počujeme ďalší šum. Stále silnie. Možno v nás vyvoláva stres či úzkosť. Do popredia sa začínajú pretláčať vlastné nezodpovedané otázky.
Bez ohľadu na to, či je práve odporučenie sa sociálne izolovať alebo sa zo dňa na deň medzi ľudí vrátiť, musíme byť hlavne v pohode, úsmev na tvári a mať plno energie. Čo na tom, že vyše ročný lockdown vystupňoval v mnohých sociálnu fóbiu, úzkosti z plných open spacov a paranoju? Mnoho rodín sa naučilo po mesiacoch domácej školskej výučby a home officov fungovať spolu a dokonca sa to viacerým začalo páčiť, ale na tom nezáleží. Treba sa vrátiť (ideálne zo dňa na deň) do zabehnutých koľají, ktoré ale zabehnuté neboli skoro dva roky a tie koľaje už vyzerajú úplne inak. A mohlo to byť kľudne aj opačne a teda depresiu a domáce násilie bolo treba ignorovať, pretože sociálna izolácia bola dôležitejšia. Následky nech si vyrieši každý sám (bohužiaľ). Ale ako? A za čo?
Nezostáva nám nič iné len to všetko vstrebať. Splniť si každodenné povinnosti, nechcene si vypočuť názory ľudí, o ktoré naozaj nestojíme (slušne povedané) a ísť ďalej. Pokračovať v chode, ktorý bol "predtým", hoci to už nebude nikdy ako "predtým". Pretože "predtým" sme nemuseli byť odborníci na všetko. Lenže odborník na všetko znamená, nebyť odborníkom na nič. Nemať kapacitu na nič. V poslednom rade na seba.
Pritom jediná cesta ako sa dostať z tohto celého chaosu je začať u seba. Zodpovedať si svoje otázky, zistiť, čo chceme a čo nechceme v tomto novom spoločenskom chaose. Dôverovať sebe a svojím pocitom. Vykročiť zajtra do nového dňa s vedomím ako to všetko teraz v sebe mám, ako to chcem mať a čo rozhodne nechcem, aby ešte patrilo do môjho života. Deň po dni tak máme šancu, aby sa hmla chaosu z našich životov vytratila.
