Príbehy o vnútorných konfliktoch sú všade okolo nás. Stoja za drámami v literatúre, za veľkými rozhodnutiami v histórii aj za každodennými bojmi v našich hlavách. Keď sme sami sebe najväčším súperom, je ťažké byť na vlastnej strane. „Chcem byť spokojná,“ povie si žena pred zrkadlom, ale namiesto toho, aby si dopriala chvíľu pokoja, začne kriticky hodnotiť svoj vzhľad. Muž, ktorý túži po kariérnom raste, sa odmieta prihlásiť na dôležitý kurz, lebo „to aj tak nezvládne“. Prečo? Prečo je také jednoduché sabotovať samých seba?
Mnohí z nás (alebo všetci? ) sme si vypestovali hlas, ktorý nám neustále pripomína, že nie sme dosť dobrí. Je to náš vnútorný kritik, hlas našej minulosti, ktorý nie a nie začať mlčať. Často je to ozvena z detstva – z rodičovských viet, učiteľských výčitiek, alebo očakávaní spoločnosti. Tento hlas si nesie moc z tých čias, kedy sme nemali dosť sily ani vedomostí na to, aby sme ho spochybnili. V dospelosti nám však už neslúži, iba nás brzdí a spôsobuje, že si niekedy vyberieme skôr cestu, na ktorej nežijeme svoj život a neprežívame spokojnosť, práve naopak.
Ako ale umlčať nášho vnútorného kritika, alebo ho aspoň stíšiť? Ako sa zbaviť tej neustálej sabotáže seba, ktorá nás odtrháva od radosti a naplnenia?
1. Sabotovanie seba ako naša zóna komfortu?
Paradoxne, naše vlastné podkopávanie seba je často pohodlné. Poznáme ho. Aj keď nás bolí, vieme, čo môžeme čakať. Úspech, šťastie a spokojnosť sú však neznámym územím, a preto ich často podvedome sabotujeme. Častokrát nám pri tom pomáha pocit, že si šťastie ani nezaslúžime. Zlyhanie je predsa bezpečné – nič od nás nechce. Minimalizujeme tak očakávania, či už svoje alebo nášho okolia.
2. Pochopenie vnútorného kritika
Pozrime sa na momenty, keď sami seba zrádzame. Je to strach z odmietnutia? Obava, že ak uspejeme, budeme musieť ukázať ešte viac? Alebo nás naučili, že prílišná spokojnosť je znak lenivosti? Identifikácia zdroja je prvým krokom k tomu, aby sme spoznali v čom sa sabotujeme a z akého presvedčenia.
3. Buďme vlastným fanúšikom a nie nepriateľom
Predstavte si, že by ste žili s partnerom, ktorý vás neustále zhadzuje. Nie je to absurdné? A predsa s takým partnerom často žijeme – vo vlastnej hlave. Ak by sme venovali aspoň polovicu energie, ktorú míňame na sebakritiku, na podporu vlastných snov, kde by sme boli? Kým by sme mohli byť?
Vyskúšajte si jednoduchú techniku (budem rada, keď mi napíšete, ako vám funguje)
Začnite si veriť nahlas. Ak si v duchu hovoríte: „Nie som dosť dobrý/á,“ skúste to premeniť na otázku, ktorú si položíte nahlas: „Čo ak som dosť dobrý/á?“ Touto otázkou urobíte prvý krok k uvedomeniu si, že nie je jednoznačné, či naozaj nie ste dosť dobrý/á. „Nie som dosť dobrý/á,“ už nebude len automatická fráza, ktorá vám nedovolí pustiť sa do toho, čo chcete. Spochybníte ju a začnete skutočne uvažovať nad tým, aké máte prednosti.
Hľadajte dôkazy, prečo za to stojíte. Premýšľajte o chvíľach, keď ste niečo zvládli. Ak ste raz uspeli, prečo by ste nemohli znova? A vlastne, zoberte si rovno papier a pero a napíšte si 10 svojich predností vo vzťahoch, 10 predností vrámci školy alebo práce a 10 predností vašej osobnosti. Áno, určite ich toľko máte :)
Prestaňte sa báť šťastia. Učte sa byť vďační za malé úspechy. Užite si naplno tie veľké. Radosť nemusí byť za odmenu (aj keď nás niektorých to tak rodičia učili ), je to právo, ktoré máme všetci.
Časom, skúsenosťou alebo pomocou terapie postupne vieme zistiť, či náš najväčší súper je práve ten v našej hlave. Ale rovnako tak sa môžeme naučiť byť naším najväčším podporovateľom. Byť na vlastnej strane neznamená byť bez chýb alebo dokonalý. Znamená to byť na svojej strane v dobrom aj zlom (tak ako to často robíme pre našich najbližších).
