Pár dní pred veľkonočnými sviatkami sa opäť mnohí z nás chystajú na rodinné stretnutia. Tradične krásny čas, ktorý však v sebe nesie aj veľa očakávaní a povinností. Prísť, usmiať sa, podať si ruky, zjesť, čo sa ponúka, rozprávať o veciach, ktoré možno práve teraz nechceme otvárať. V duchu našich výchovných odkazov: „Buď ticho, to sa nepatrí, zober si to, keď ti to dávajú.“
Tieto vety sme počúvali celé detstvo. Nechcene nás učili, že potreby iných sú dôležitejšie než tie naše. Že keď niečo odmietneme, niekoho zraníme. Že byť „dobrý človek“ znamená potlačiť sám seba.
Ale čo ak je to naopak?
Čo ak práve v tom, že sa dokážeme postaviť za seba, za svoje hranice a pocity, sa ukazuje naša sila, úcta k sebe – aj k druhým?
Je v poriadku povedať:
„Nie, ďakujem, už nebudem jesť.“ Aj keď sa babka urazí. (Ja si však nebudem musieť dávať lieky na trávenie a pociťovať vnútornú nepohodu.)
„Prepáčte, túto tému by som teraz nechcela otvárať.“ Aj keď to možno niekomu príde nevďačné. (Ale ja si ušetrím prebdené noci po návšteve, pretože nedobrovoľne otvorené témy neviem v sebe uzavrieť.)
„Nepôjdem tento rok, potrebujem byť doma a oddýchnuť si.“ Aj keď niekoho sklameme. (Ja však nemusím po sviatkoch ostať dva týždne doma v teplotách, pretože moje vyčerpanie a imunita to už neustáli.)
Nie je v tom egoizmus. Je v tom starostlivosť. O seba, o vzťahy, ktoré majú rásť na úprimnosti, nie na pretvárke.
Veľakrát mi klienti hovoria: „Ale ja nechcem byť sebecký/á.“ No poviem vám – ak by ste naozaj boli, túto otázku by ste si nikdy nepoložili.
Byť dobrým človekom neznamená vždy hovoriť áno. Znamená byť pravdivým človekom. A to niekedy bolí – nás aj druhých. Ale je to liečivé.
A napokon – ak ste rodič, skúste si pri týchto sviatkoch všímať, čo hovoríte svojim deťom. Možno práve tým, že im dovolíte povedať „nie“, ich učíte, že sú dôležité. Že ich hranice majú váhu. A že raz budú vedieť povedať: „Som dobrý človek. Aj keď poviem nie.“
