Cestou domov som premýšľala, a večer, keď moja dcéra zaspala, som sa po dlhšom čase prihlásila na môj osobný účet v neziskovke, ktorej peniažky posielam, a ktorá ich potom rovnako každý mesiac pošle inej rodine. Klikám na záložku „Komu pomáhate“, a zisťujem niečo, z čoho ma ešte aj teraz mrazí. Štyria mŕtvi. Jedna mamina, dvaja otcovia a jeden chlapec. Ľudia, ktorých som v živote nevidela. Zrazu mi boli neuveriteľne blízki, a ako som zistila, osud každého z nich bol všetkým iným len nie prechádzkou ružovou záhradou.
Už ste asi pochopili, že meno tej neziskovky, (pretože slovíčko „názov“ pri nej vyznie priam neľudsky), je Dobrý anjel. Je to úžasné, že nás všetkých, ktorí prispievame tou svojou troškou v nej volajú tak veľkolepo Dobrými anjelmi. I keď je to asi trochu mätúce. Tými naozajstnými anjelmi sú predsa aj tak lekári, ktorí trávia neskutočné hodiny v práci pri ich lôžkach, sestričky, ktoré sa o nich starajú, ale hlavne ich rodiny, ktoré prežívajú choroby, komplikácie, a... aj smrť.
Kto mne pomôže? Nemôžem s istotou povedať, že to budú ľudia. Takí či onakí, Dobrí alebo dobrí anjeli. Ale spolieham sa na Pánbožka. A kým som zdravá, a pomáha mi Ten hore, budem skúšať robiť to isté aj ja. Bez nároku na vrátenie toho mála, ktoré teraz „investujem“.
