Som génius. Ale okrem mňa to nikto nevie. Zoznam autorových rubrík: Hrdinské (dedinské) zápisky, Nedalo mi, Súkromné, Nezaradené
Vlaky zadarmo pre dôchodcov a študentov zaraďme do slovníka pod heslo „predvolebná kampaň“. Odstúpenie z funkcie najvyššieho ústavného činiteľa pre (dnes prachom zapadnutú) kauzu CT zaraďme pod „ľudské rozhodnutia“. A áno, od zajtra si budem každé ráno poslušne vtĺkať do hlavy aj to, že úplatky v zdravotníctve si raz a navždy musím preklasifikovať na „zákonom stanovený dar“. Lebo TOTO je normálne.
Spomínam si ako ma kedysi pozvali vystupovať na Deň matiek do istej dedinky. Po programe, ktorý si pripravili detičky z obce vybehla na malinké javisko niekoľkonásobná neúspešná kandidátka do NRSR, a so širokánskym úsmevom oznámila milým mamičkám niečo v zmysle „náš pán predseda Vás, milé ženy - matky, srdečne pozdravuje a posiela Vám kvietky vďaky za všetko, čo robíte pre budúce generácie“. Celkom presne si tie slová už nepamätám, ale čo mám v pamäti dodnes je kultúrny dom zaplnený do posledného miesta, vysmiate ženy a o niečo neskôr takmer 90 percentná voľba strany spomínaného pána predsedu v spomínanej dedinke. Boli to roky, kedy Vladimír Mečiar chytal svoju veľkú kariéru už len za jej chvost.
Raz sme u nás mali kňaza. Bol...mladý, ale zásadový. Láskavý, ale prísny. Vnímavý a spravodlivý. Povedali by ste, muselo sa vám sveta žiť? Kdeže! K chybám som sa ešte nedostala...
Každý v tejto republike by chcel viac. Ten čo má málo, ale i ten, čo má veľa. Ten prvý sa chce mať lepšie a ten druhý už nedokáže zastaviť svoju nenásytnosť. Toto nie je o lekároch, to je o nás, ľuďoch.
Uvedomila som si to. Neviem prečo. Sviatkami pokoja a lásky zvykneme nazývať Vianoce. Dnes som kráčala po cestičkách cintorína, a videla som na vlastné oči...
Nie som lekárka. A nie som ani dôchodkyňa. Som učiteľka. Tabuľkovo v produktívnom veku. A nejdem tu vyplakávať za svoj plat. Čuduj sa svete...
O kuchyniach sa hovorievajú samé pekné veci. Že sú srdcom domova, miestom, kde sa stretáva celá rodina, kde pri stole rieši väčšinu svojich starostí i radostí. Ale i to sa môže ľahko zmeniť. Keď sa vám stane niečo podobné ako mne. Že si za ten stôl sadnete a spod neho na zem padne nenápadná malá čierna škatuľka s USB výstupom. Žiadne C.I.A Miami. Odpočúvacie zariadenie v priamom prenose. Realita kysuckej dediny.
a kolega v nich povedal len jednu jedinú vetu. Zomrel Palo Demitra. A tak teraz sedím a premýšľam. Už cestou domov som počula názory o tom, ako sú Demitrovci zabezpečení a nič im nebude chýbať. No a? Väčšina Slovákov vidí milióny, ktoré zarobil, ale už menej drinu, ktorá je za nimi. Neustále cesty. Aj lietanie. Náročná a dlhá sezóna na úkor rodiny, manželky a detí. Na úkor seba samého, svojho zdravia, pocitov, chcenia a nechcenia. Prvých detských krokov, prvých slov, ich úspechov a neúspechov. Manželka, ktorá je sama možno viac ako ktokoľvek z nás. Žena, ktorá stála v tieni veľkého Pala, ale ktorá stála vedľa neho.
Že sa správa ako sliepka. Keď tma ako v rohu vonku už od rána naznačuje, že práve dnes je ten deň, kedy sa Oskar neukáže, a ženská just vychádza z dverí s tmavými okuliarmi na očiach, vtedy ňou až tak veľmi nie je. Ani vtedy, keď si potom „potajme“ nanáša vrstvu mejkapu na parkovisku pred Billou, a okoloidúci na ňu s opovrhnutím ako na sliepku pozerajú. (Nevedia, že zase nestíha kvôli chorému dieťaťu, mužovmu odchodu do práce, ...) Ani vtedy, keď je slobodná, zaťažená na topánky, handry (bučory), vonné sviečky, romantiku a predstavu princa na bielom koni, ale ani vtedy, keď je vydatá, už nie taká pestovaná, s rozličným počtom detí, hypoték (a v najhoršom prípade aj chlapov) na krku, niekedy bez entuziazmu, vyžmýkaná, a taká všelijaká...
Napriek tomu, že naša jediná verejnoprávna televízia sa už pekných pár rokov brodí v hlbokom bahne problémov, ktoré sa neodvažujem ani len načrtnúť. Pretože to na tomto mieste nemá zmysel, pretože to (nielen) jej verejnoprávnosti nijako nepomôže, no hlavne preto, že je to len jeden z veľkého množstva problémov sprevádzajúcich túto inštitúciu.
Ten mi zase na uhorkovú sezónu (teraz premýšľam, či v telekomunikáciách existuje uhorková sezóna, veď zárobky z roamingu bežia) natočí rozkošnú letnú reklamu s milým chlapčiskom Šanim, ktorý vrtí zadkom na Macarenu, a spolu s ním aj moja malá dcéra pred obrazovkou televízora. Veď aj to je pozitívum, nie?
Tá, ktorej meno sa ľudia boja vysloviť. Ja tiež. Už dávno. Odkedy mi v dvanástich sestrička na chirurgii "veľmi citlivo" povedala, že ju mám. A nemala som ju. Odkedy mi v deň stužkovej niečo divné, čo rástlo na mojej krčnej tepne, vyoperovali. Ani vtedy to nebola ona. A teraz tá potvora býva u susedov.
Po dlhom čase sme si dohodli spoločný obed s kamarátkou. Tá kamarátka je náhodou bývalá redaktorka televízie, ktorá vie aj to, čo väčšina z nás len tuší, no pre mňa hlavne človek s pragmatickým, poväčšine až chlapsky príjemným pohľadom na svet, za čo by ju bolo málo zlatom vyvážiť. Prebrali sme všetko možné. Rodiny, prácu, seba samé, aj to, ako človek nemôže prejsť mestom bez toho, aby od neho na každom rohu nepýtali peniaze na všetky tie známe a menej známe zbierky, ktoré aj tak idú bohviekam. A tak som sa jej priznala, že už pár rokov z môjho účtu putuje každý mesiac neveľká suma na iný účet, na čo sa ona na mňa pozrela so zjavným začudovaním, a povedala len: „Katuška, načo to robíš? Tu pomáhaš, tam pomáhaš, kto raz tebe pomôže?“
Mala som asi šesť rokov. Mama sa vybrala do Poľska na nákupy. Pamätám si, že v ten deň sa z neho vrátila „neokradnutá“, ba dokonca s lustrom do kuchyne a čižmami. Luster sme vybalili, a zistili, že má päť rovnakých a jedno úplne iné sklíčko. Čižmy boli rovnaké. Akurát jedna číslo štyridsať a druhá tridsaťdeväť.
Poznáte to. Nedeľa. Ak upršaná, skočíte s rodinou na nákup do hypermarketu. Ak slnečná, skončíte v hypermarkete aj tak. Mladšie ročníky sa tam zastavia cestou z futbalu, tí skoršie narodení napríklad aj cestou z kostola. Presne ako staručká sivovlasá babička v okuliaroch, ktorá v takúto nedeľu vyložila na pás vedro a metlu, a súcitne poľutovala pokladníčku: „Moja zlatá, vy ste ale chúdatenko. Ešče aj v tú nedzelu tu musíce takto robic!“ „Tetuška, to preto, lebo také staré strigy ako vy si akurát v nedeľu musia ísť kúpiť kýbel a vecheť...“
V prvom ročníku na vysokej škole nás bolo vyše dvadsať. Študovali sme slovenský jazyk a pedagogiku na jednej z najväčších a najstarších slovenských univerzít. Pamätám si na moment, keď vošla do učebne spolužiačka, s ktorou sme dovtedy nemali tú česť. Semester v plnom prúde, v živote sme ju nevideli, v živote sme nepočuli o tom, že do našej študijnej skupiny ešte niekto patrí. Vlastne videli. V Smotánke a niekoľkých časopisoch. Bola, a je to jedna z našich modeliek. Inak, skutočne krásna baba. Blondínka, každý vlas na svojom mieste, výborne oblečená, výborne namaľovaná a ešte aj celkom príjemná. Kosť. To by povedal každý chlap. Dobehla z fotenia v Prahe. Prednášajúci si s ňou tykal a ona mi počas jednej z prestávok prezradila, že vlastne študujeme slovenčinu - dejepis. No páni. Keby to tak bolo, tak to by som o tom určite niečo vedela.
Tak som sa „vytočila“. Analógové vysielanie končí a všetky spoločnosti sa odušu predbiehajú v rozdávaní letákov, zasielaní sms- iek, či dokonca posielaním tých najvytrvalejších ľudí, ktorí sú schopní vystáť pred vašimi dverami jamu porovnateľnú s ropným vrtom len preto, aby ste „prešli na vysielanie s ich produktom, ktorý je skoro zadarmo, bezkonkurenčný, nejlepší....“ blá blá blá. Akurát rozhodnúť sa treba hneď a zaraz. Aby ste ani náhodou nemali čas začať rozmýšľať.
