Som génius. Ale okrem mňa to nikto nevie. Zoznam autorových rubrík: Hrdinské (dedinské) zápisky, Nedalo mi, Súkromné, Nezaradené
Vlaky zadarmo pre dôchodcov a študentov zaraďme do slovníka pod heslo „predvolebná kampaň“. Odstúpenie z funkcie najvyššieho ústavného činiteľa pre (dnes prachom zapadnutú) kauzu CT zaraďme pod „ľudské rozhodnutia“. A áno, od zajtra si budem každé ráno poslušne vtĺkať do hlavy aj to, že úplatky v zdravotníctve si raz a navždy musím preklasifikovať na „zákonom stanovený dar“. Lebo TOTO je normálne.
Spomínam si ako ma kedysi pozvali vystupovať na Deň matiek do istej dedinky. Po programe, ktorý si pripravili detičky z obce vybehla na malinké javisko niekoľkonásobná neúspešná kandidátka do NRSR, a so širokánskym úsmevom oznámila milým mamičkám niečo v zmysle „náš pán predseda Vás, milé ženy - matky, srdečne pozdravuje a posiela Vám kvietky vďaky za všetko, čo robíte pre budúce generácie“. Celkom presne si tie slová už nepamätám, ale čo mám v pamäti dodnes je kultúrny dom zaplnený do posledného miesta, vysmiate ženy a o niečo neskôr takmer 90 percentná voľba strany spomínaného pána predsedu v spomínanej dedinke. Boli to roky, kedy Vladimír Mečiar chytal svoju veľkú kariéru už len za jej chvost.
Raz sme u nás mali kňaza. Bol...mladý, ale zásadový. Láskavý, ale prísny. Vnímavý a spravodlivý. Povedali by ste, muselo sa vám sveta žiť? Kdeže! K chybám som sa ešte nedostala...
Každý v tejto republike by chcel viac. Ten čo má málo, ale i ten, čo má veľa. Ten prvý sa chce mať lepšie a ten druhý už nedokáže zastaviť svoju nenásytnosť. Toto nie je o lekároch, to je o nás, ľuďoch.
Nie som lekárka. A nie som ani dôchodkyňa. Som učiteľka. Tabuľkovo v produktívnom veku. A nejdem tu vyplakávať za svoj plat. Čuduj sa svete...
O kuchyniach sa hovorievajú samé pekné veci. Že sú srdcom domova, miestom, kde sa stretáva celá rodina, kde pri stole rieši väčšinu svojich starostí i radostí. Ale i to sa môže ľahko zmeniť. Keď sa vám stane niečo podobné ako mne. Že si za ten stôl sadnete a spod neho na zem padne nenápadná malá čierna škatuľka s USB výstupom. Žiadne C.I.A Miami. Odpočúvacie zariadenie v priamom prenose. Realita kysuckej dediny.
a kolega v nich povedal len jednu jedinú vetu. Zomrel Palo Demitra. A tak teraz sedím a premýšľam. Už cestou domov som počula názory o tom, ako sú Demitrovci zabezpečení a nič im nebude chýbať. No a? Väčšina Slovákov vidí milióny, ktoré zarobil, ale už menej drinu, ktorá je za nimi. Neustále cesty. Aj lietanie. Náročná a dlhá sezóna na úkor rodiny, manželky a detí. Na úkor seba samého, svojho zdravia, pocitov, chcenia a nechcenia. Prvých detských krokov, prvých slov, ich úspechov a neúspechov. Manželka, ktorá je sama možno viac ako ktokoľvek z nás. Žena, ktorá stála v tieni veľkého Pala, ale ktorá stála vedľa neho.
Napriek tomu, že naša jediná verejnoprávna televízia sa už pekných pár rokov brodí v hlbokom bahne problémov, ktoré sa neodvažujem ani len načrtnúť. Pretože to na tomto mieste nemá zmysel, pretože to (nielen) jej verejnoprávnosti nijako nepomôže, no hlavne preto, že je to len jeden z veľkého množstva problémov sprevádzajúcich túto inštitúciu.
Ten mi zase na uhorkovú sezónu (teraz premýšľam, či v telekomunikáciách existuje uhorková sezóna, veď zárobky z roamingu bežia) natočí rozkošnú letnú reklamu s milým chlapčiskom Šanim, ktorý vrtí zadkom na Macarenu, a spolu s ním aj moja malá dcéra pred obrazovkou televízora. Veď aj to je pozitívum, nie?
V prvom ročníku na vysokej škole nás bolo vyše dvadsať. Študovali sme slovenský jazyk a pedagogiku na jednej z najväčších a najstarších slovenských univerzít. Pamätám si na moment, keď vošla do učebne spolužiačka, s ktorou sme dovtedy nemali tú česť. Semester v plnom prúde, v živote sme ju nevideli, v živote sme nepočuli o tom, že do našej študijnej skupiny ešte niekto patrí. Vlastne videli. V Smotánke a niekoľkých časopisoch. Bola, a je to jedna z našich modeliek. Inak, skutočne krásna baba. Blondínka, každý vlas na svojom mieste, výborne oblečená, výborne namaľovaná a ešte aj celkom príjemná. Kosť. To by povedal každý chlap. Dobehla z fotenia v Prahe. Prednášajúci si s ňou tykal a ona mi počas jednej z prestávok prezradila, že vlastne študujeme slovenčinu - dejepis. No páni. Keby to tak bolo, tak to by som o tom určite niečo vedela.
Tak som sa „vytočila“. Analógové vysielanie končí a všetky spoločnosti sa odušu predbiehajú v rozdávaní letákov, zasielaní sms- iek, či dokonca posielaním tých najvytrvalejších ľudí, ktorí sú schopní vystáť pred vašimi dverami jamu porovnateľnú s ropným vrtom len preto, aby ste „prešli na vysielanie s ich produktom, ktorý je skoro zadarmo, bezkonkurenčný, nejlepší....“ blá blá blá. Akurát rozhodnúť sa treba hneď a zaraz. Aby ste ani náhodou nemali čas začať rozmýšľať.
