Dala som si predsavzatie, že o tejto časti môjho života tu nikdy nenapíšem. A predsa.
Krátko po narodení našej dcéry som s ňou odišla od manžela k rodičom. Naši neboli dvakrát nadšení faktom, že sa moje manželstvo dostalo do tejto fázy, ale... stalo sa. Môj manžel nás navštevoval vyše pol roka vo večerných hodinách. Až kým sa neobjavila záhadná škatuľka.
Absurdné situácie boli na dennom poriadku. Mama mi písala na lístočky veci, ktoré nechcela povedať nahlas, lebo si myslela, že „toho v dome bude viac“. Na internete sa googlili heslá typu: odpočúvacie zariadenia, ploštice,... A rozhovory? Žiadna idylická kuchyňa. Žiadne srdce domova. Rozprávame sa predsa zásadne v kúpeľni.
Podali sme trestné oznámenie. Chcete jeho definíciu? „Porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy.“ Bolo nám jasné, kto za tým stál. Ten, kto sa tu voľne pohyboval celé hodiny. Môj muž.
Nuž, povedzme si otvorene, páni policajti boli z toho hotoví. V živote sa s niečím takým nestretli. Najskôr nevedeli ako to vôbec spísať, potom pod aký to dať paragraf, škoda reči. K nám domov „nabehli“ kriminalisti, všetko pofotili a vniesli do dediny trochu „vzruchu“, keďže ešte v ten večer miestne klebetnice obiehali našu bránku a urputne premýšľali kto koho zabil.
Vyšetrovanie bolo naozaj rozprávkové. Všetko sa začalo na Obvodnom oddelení policajného zboru, pod ktoré patrí naša obec. Po nejakom čase prišlo oznámenie o tom, že sa celá vec posúva do úplne iného obvodu. Nevedno prečo. Nasledovalo dlhšie ticho. Neskôr sme sa dozvedeli, že škatuľku poslali na expertízu do Banskej Bystrice, kde sa evidentne „expert“ vyjadril, že si nie je celkom istý, či ide skutočne o plošticu. Ale veď zase musíte uznať. Čierna „vec“ veľkosti zápalkovej škatuľky s vloženou aktívnou SIM kartou a USB výstupom určeným na nabíjanie... čo by to len mohlo byť??? Potvrdenie prišlo až zo súkromnej spoločnosti, ktorá sa danými zariadeniami zaoberala.
Ozajstná „sranda“ sa začala ešte len v momente, keď sa začalo s vypočúvaniami. Odpočúvacie zariadenie v tom čase už polícia mala potvrdené. Výpis hovorov z čísla môjho muža hovoril za všetko. Na SIM-ku v zariadení volal niekedy aj viac ako desaťkrát za deň. Ale do zápisnice tvrdil, že volal so svojou sestrou. Vyšetrujúci policajt mi vtedy doslova povedal- ale uznajte, volať sestre sedemnásťkrát za deň? To už o čom by hovorili?
Okrem toho som sa od neho dozvedela aj to, že sa môj manžel k všetkému priznal. Mimo zápisnicu. V rámci výpovede rozprával od buka do buka. Ako to viem? Pretože práve dnes je ten deň, keď polícia všetko vyriešila, vyšetrovanie zastavila, a domov mi poslala podrobné vyjadrenie, ktoré obsahovalo aj zápisnice s výpoveďami. Už som spomínala, že policajt sa vyjadril, že celú vec posúva na priestupkové konanie, neskôr telefonicky oznámil, že to dokonca poslal na prokuratúru?
Tak dnes je všetko inak. V zápisnici sestra môjho manžela totiž na záchranu svojho brata uviedla toľko neprávd, že mi je celý deň zle. Krivé svedectvo, o tom, že SIM kartu používala ona, že telefón, v ktorom sa nachádzala som dokonca používala ja sama, že karta sa odrazu záhadným spôsobom stratila nevedno kam a nikto o nej nepočul až kým sa zázračným spôsobom neobjavila v našej kuchyni v škatuľke oficiálne označenej ako „odpočúvacie zariadenie“. A vôbec celá výpoveď vyznieva ako obvinenie mňa samej, pretože karta „bola voľne prístupná“, a ja som manžela navštívila. Rovná sa: asi som ju ukradla a namontovala si ju doma sama.
Veľká vďaka, milý policajný zbor, že ste zase raz tak šarmantne vyriešili problém obyčajných ľudí. Bohužiaľ, asi ste nemali na výber. Som si totiž istá, že s konexiami, ktorými disponuje rodina môjho ex, to pravda u vás musela mať príliš ťažké.
A veľká vďaka aj milej prispôsobivej svedkyni, štátnej zamestnankyni ÚPSVaR platnej z našich daní a vo voľnom a dovolenkovom čase podomovej predavačke zeleniny – sestre môjho manžela, za výpoveď príslušníkom PZ a obdivuhodný, vrúcny súrodenecký vzťah, ktorý si vybudovala so svojím bratom.
Dnešný deň končí s jediným pocitom. Pocitom ľútosti voči istým ľuďom. Musí to byť strašné nemôcť ísť ani na kúpalisko. Veď musíte uznať – vyzliekli by ste sa, keby ste boli bez chrbtovej kosti? Nebuďte smiešni!
