Pozdávalo by sa mi byť lekárkou. Nejakou takou s peknou súkromnou ambulanciou. Najlepšie dermatologičkou, alebo... čo ja viem, aj nejakou praktickou doktorkou na dedine s výhľadom na utešené domčeky so záhradkami a plnou policou „prézentov“ od domorodcov v podobe medu, domácich vajíčok, čerstvých hríbikov, mrazených králikov a iných dobrôt. V žiadnom prípade by ste ma ale nenalomili na prácu v nejakej nemocnici. Tak to teda nie. Otročina.
Možnosť bé je – byť dôchodkyňou. Ale vzhľadom k tomu, že moja generácia si termín „dôchodca“ bude vyhľadávať už len v nejakom výkladovom slovníku alebo v snári, sa mi ňou neoplatí ani zaoberať. Ale aspoň nebudem sama, ktorá ak už nebude voňať fialky odspodu, bude ešte v sedemdesiatke s nadšením rozprávať mladšej – šesťdesiatštyriročnej kolegynke z práce v mestskej hromadnej, že „už len pol roka odrobiť a idem do dôchodku, moja.“ No a tá mi potom bude ticho závidieť.
Že som učiteľka? Tak fajn. To vás jednoducho musí baviť. A potom je to fakt skvelé. A pokiaľ je človek mladý, bezdetný, býva u rodičov, rieši tak akurát paušál, nechty, handry a chľastačky od pondelka do nedele, tak je to skoro luxus. (Okay, v skutočnosti sa musí obetovať a tie chľastačky vynechať, inak mu to vyjde finančne len do takého 21. v mesiaci. Ale tak zahrajme sa na idealistov. :-) )
Takže ako vidíte, všetko prežijem ako nič. Ale to že som matka? To už je vážny škrt cez rozpočet. Ale aj v tomto prípade mám neuveriteľne veľa šťastia. Nemám síce chlapa, ktorý by sa nejako extra staral o svoje dve dievčatá, ale mám kde bývať, som zdravá, a moja dcéra tiež. Našťastie som ešte bola aj zamestnaná, takže 60% z hrubej mzdy každý mesiac prvého polroka, plus dobrovoľné nemocenské, ktoré som si platila, nebolo až tak úplne na zahodenie. Našetrila som si. Samozrejme, nie na auto, ale na ďalší polrok, ktorý sa niesol v znamení 190 eur mesačne. Ale zase to neuveriteľné šťastie. Dcérka oslavovala rôčik a maminka prvý deň späť v práci. Čo viac si môže človek priať, ako ísť od ročného dievčatka do roboty len pre nejaké peniaze? Hlavne, že všetci máme humanizovať, dbať na psychický vývoj našich detí a samozrejme, vytvárať im harmonické prostredie. Tak ja vám ďakujem. Nech hodí kameňom, kto za 190 eur vytvorí tú pohodovú atmosféru.
Ďakujem, mám sa skvele. Moja dcéra, našťastie, ešte stále vie kto som keď večer dorazím z práce. Týmto článkom len myslím na jednu kamarátku, ktorá asi nebude mať toľko šťastia ako ja, a to svoje bábätko bude musieť už ako 6 mesačné dať do jasličiek. Lebo viete... hypotéka...
