Sliepkou je, keď sa jej do cesty nejakým zázrakom konečne pripletie chlap, nad ktorým jej „rázovitá“ stará mama pravdepodobne nebude zalamovať rukami, dookola sa žehnať a popritom odriekať: ja som to vedela, že ty budeš mať furt šťastie len na debila! Keď je ten chlap naozaj chlap, vie jej spraviť to i ono... Je schopný usmievať sa na dieťa, ktoré ani nie je jeho, vie sa s ním zahrať, podujme sa urobiť mu večeru, raňajky, a s ničím nemá najmenší problém. A ona aj tak neverí vlastným očiam, srdcu, ničomu. A hľadá háčik.
Taký ten chlap, ktorý hovorí veci na rovinu. Nedusí v sebe všetko roky, aby to potom mohol použiť vo chvíli, keď sa jeho žena dostane približne o pol dvanástej v noci (to býval môj hádkový vrchol) na hranicu hystérie, a vyhadzuje oknom všetko, čo sa nachádza v inkriminovanej izbe, bez rozdielu. (Aj takú som už videla, čo toho svojho trafila z druhého poschodia letiacou panvicou.) On totiž hovorí hlasom, ktorý má farbu bielej vlajky na konci vojny. Takú pokojnú, že sa nedá hnevať. A preto sa ona na „svojho“ chlapa už nejaký ten rok nehnevá. Ale stále si myslí, že „v tom isto niečo bude“.
Nevyznávajú si žiadnu lásku, aj keď tá sa medzi nimi dá od prvého okamihu krájať. Obaja o nej vedia, a sú o nej dokonale presvedčení. Za nič na svete by sa nepriznali, že pre toho druhého spravia niečo navyše. A pritom robia toľko vecí a kompromisov, koľko druhí vedia nanajvýš opisovať jazykom. Nevešajú zamilované fotky na „ksichtknihu“ (poznáte to: Miška a Mareček vo vášnivom objatí sprava, Miška a Mareček zľava, Miška posunutá o dva cm hore, ...), aby sa v skutočnosti jeden na druhého neskôr sťažovali kamarátom. Žijú takto rok, dva, tri, ... stále všetko klape. On je o nej presvedčený, jeho kamaráti sú presvedčení, ona je presvedčená ... sliepka. Lebo furt hľadá háčik.
Nikdy sa jej nezabudne ozvať, a ona vždy približne vie, kde sa nachádza. Bezhranične mu dôveruje, aj keď mu minimálne dvakrát do týždňa na spestrenie navrhne, aby si našiel mladšiu a bez záväzkov. Presne vedia, čo vo vzťahu nerobiť. Ona má za sebou príšerného otca svojho dieťaťa a on šťastný rozvod. Teraz už nie sú takí nároční. Alebo možno ešte viac. Pretože teraz si už vedia užívať aj to, že môžu byť jeden k druhému dobrí. Že ona mu môže pomasírovať krk, a on zase môže v noci niekoho držať v náručí. Teda pokiaľ ona práve nehľadá nejaký háčik, ktorý by mal existovať niekde uprostred tejto idylky.
Veru, veru... My ľudia máme minimálne jednu zvláštnu vlastnosť. Dokážeme vidieť aj to, čo je nielen očiam neviditeľné. Na svoju vlastnú škodu.
PS.1: Vyššie opisovaný pár ku podivu existuje.
PS.2: Ženy v perexe môžu byť tiež sliepky...
