Viete, ten náš pán farár mal niekoľko skutočne „donebavolajúcich“ chýb. Chodieval s chlapcami hrať futbal. Pravidelne. Babky z kostola to neradi videli. Vraj sa to nepatrí. Veď mu aj jedna pohrozila palicou, keď meškal na zápas a krátil si cestu do telocvične preskakovaním farského plota, že to na toho lumpa jedného požaluje pánu farárovi. Ale to ešte nič nebolo. Jeho najväčšie hriechy vyplávali na povrch až postupne. Keď ho videli v kine a na...bojím sa to napísať... na kúpalisku! Inkvizícia dosť dlho tieto jeho výstrelky vydržala, ale...nakoniec to už bolo neakceptovateľné, a milého pána farára poslali na prevýchovu.
Pamätáme si ešte na Jána Pavla II.?
Kňaz má byť separovaný od ľudí. Má byť manažérom majetkov, ktorý drží „hubu a krok“. Nesmie si za žiadnu cenu ísť zacvičiť, nesmie ísť na koncert, rozhovor s ľuďmi musí obmedziť na komunikáciu spoza oltára, a o ostatné nech sa nezaujíma. Má predsa na viac. On JE viac.
Nikdy sa nikto z nás nedozvie celú pravdu o Trnave. A nielen o nej. Ale mne sa jednoducho nechce veriť tomu, že ak niekto dokáže na ľudí pozerať aj inak ako zhora je to dôvod na odpratanie a zákaz hovoriť. Ibaže to bolo celkom inak?
Ja som dnes videla zúfalého Človeka z radov Cirkvi, ktorý bol prinútený hovoriť. A vy?
