Nepozerám televíziu. Skoro vôbec. Niekoľko posledných mesiacov som zavalená prácou, štúdiom a starostlivosťou o svojou osemmesačnú dcéru, ktorá na mne doslova visí a so všetkým mi pomáha. Takže len čo krvopotne dopíšem tento riadok, ona stlačí rúčkou „backspace“ a... vymaže dva.
Sestra pred časom praxovala v našom školskom klube. Aby ste to chápali. Ak hovorím, že v našom, myslím tým školský klub v dedinke, ktorá leží medzi kysuckými kopcami, má cca 1000 obyvateľov, všetko že vraj katolíkov, a často býva ironicky označovaná ako miesto, kde sa už len muchy otáčajú. Vidíte. Napriek tomu i tu dorazila pohroma, cteným menom, Martinka z Turca. Tak jedného dňa prišla moja sestra zo školy a bola poriadne nahnevaná... Pravdupovediac, nasratá. Deti medzi sebou celý deň riešili závažné veci týkajúce sa preslávenej relácii venovanej Martinke z Turca. Detailom z ich komunikácie sa radšej vyhnime. Stačí, že detičky mali po deväť rokov a evidentne za sebou nádherne prežitý rodinný večer.
Nedávno som akýmsi zázrakom zablúdila k telke aj ja. Ani neviem prečo. Bežala Superstar. A... hodnotil „pán“ Rytmus. Prežila som po dlhej dobe skutočne vychytaný večer. Rytmus všetko všetkým vypichol, a mňa totálne zabil. Hlavne o niečo neskôr, keď môj kolega na facebooku pohoršený zverejnil klip z jeho piesne (?!), ktorej názov môžem maximálne graficky znázorniť hviezdičkami. Ale zrejme som vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch len a.) veľmi konzervatívna, b.) na hlavu. Už aj omnoho starší, a oproti mne asi uvedomelejší manager istého vychyteného rádia sa vyjadril, že túto pieseň budú i naďalej hrávať, pretože Rytmus je predsa aktuálne fenoménom pre mladých a absolútne všetci ho počúvajú. Veď áno. Aj moja mama vraví, keď sa budú všetci hádzať z mosta, hoď sa aj ty.
A tak som pri tom mojom sporadickom sledovaní televíznych programov dospela do štádia, kedy si celkom rada pozriem aj reklamy. Všetky sú pre mňa nové a teda aj zaujímavé... Boli. Kým som neuzrela reklamu renomovanej poisťovacej spoločnosti, ktorá roky rokúce rozvíja svoje aktivity na Slovensku a zastrešuje množstvo produktov. Nemohli ste ju prehliadnuť. Šťastný otecko sa rozplýva nad svojím synčekom, s ktorým sa vytešuje zo všetkých jeho úspechov, a nakoniec demonštratívne povie vetu hodnú nominácie na Pulitzerovu cenu: „Jedno vám poviem, čo dieťa nenaučíte, to mu našetríte“. Panebože, chcem flek v tej spoločnosti, kde platia ľudí za vymýšľanie podobných sloganov! A odprisahám im na čo len budú chcieť, že za bežný plat budem vymýšľať samé takéto slogany hodné 21. storočia, šťastných oteckov i spomínaných poisťovní.
A tak som sa fakt vytočila a premýšľam. Bude nám niekedy na niečo tých 157 programov, moderných satelitov, predplatených programov, HD kvality a neviem čoho všetkého, čo sa spomína v propagačných materiáloch? Pretože analógové vysielanie končí. Aby prišla nová éra toho análového...
