Nakoniec vysvitlo, že prihlášku jej vypisovala mama, dnes ju tam poslala, a milá naša zlatá teda ani nemôže vedieť, na akú kombináciu ju to prihlásila. Po hodinke počúvania sa zbalila, lebo ešte nemá prezuté „zimné gumy“, a odišla. A videli sme ju naživo asi naposledy. Vôbec by mi nenapadlo spomínať ju, ale minulý týždeň som si náhodou prečítala článok o tom, aké krásne a vzdelané modelky máme na Slovensku. A teda musím vám povedať, tá baba vám tú slovenčinu s dejepisom študovala celé dva roky (!!!), ale napokon presedlala na sociálnu prácu, lebo sa venuje charite. Chvályhodné.
Momentálne sme v období, keď sa dvíha krivka nezamestnanosti. Pribúdajú absolventi vysokých škôl a maturanti, a drvivá väčšina z nich sa stáva nezamestnanými. Ani sa nečudujem. Veď priznajme si, vysokú školu má dnes naozaj každý. Je skoro v každom meste. Už ani netuším, koľko ich vlastne máme. Má ju moja sesternica, ktorá mala štvorky už v sedmičke. Teraz sa hrdí titulom PhDr. Z bývalých dvadsiatich spolužiakov zo základnej je sedemnásť vysokoškolsky vzdelaných. Každý ide po titule.
Na „študovaných“ ľuďoch mi nič neprekáža. Mám ich rada. Veľa som sa na nich nasmiala. Príklady? Prvý ročník na univerzite, hodnotenie sa udeľovalo za diktát. Pohodička. Akurát, že ak niekto píše po slovensky ofplyvniť...
Druhý ročník. Skúšajúca opravuje písomky už ani neviem z akej psychológie. „Prepánajána! A tá vaša kolegyňa, tá prečo v celej práci píše psychijatrický??? “
Štátnice. Z miestnosti vyjde spolužiačka. „Stále do mňa rýpali, snažili sa ma zneistieť, no nedala som im šancu. Prísediaca mi ŠESŤKRÁT ČAPOVALA VODU, čo som toľko rozprávala. Všetko som vedela. Super.“ A pri hodnotení samé C-éčka, D-éčka.
Možno by Slovensku pomohlo, keby sme okrem encyklopedických znalostí oplývali aj jednoduchým sedliackym rozumom. Takým, čo by ofplyvnil ľudí, ktorí chcú byť napríklad učiteľmi slovenčiny, že asi to nebude nič pre nich.
A mimochodom... študenti spomínaní v tomto článku sú dnes aj reálne učiteľmi slovenčiny. Snáď nie aj vašich detí.
