Keď som pred časom strávila viac než dva mesiace v nemocnici, často som chodievala do kaplnky na omše alebo si len tak posedieť v tom tichu, pomodliť sa, prosiť... Myslím, že mám toho predsa dosť na rováši, a občas sa zamýšľam nad tým, čo bude „potom“. Veľmi živo si spomínam na slová kňaza, že nielen my, kresťania, sme oprávnení prísť do raja, ale nemáme sa čudovať, keď nás budú ateisti, budhisti a všetci ostatní –isti predbiehať. Pretože láska je nemenná. Akurát v nás buď je alebo nie je.
Ten pokoj a tá láska je to, čo som dnes videla na vlastné oči. Na ľuďoch, ktorých stretávam len raz za rok. Niekedy som len tichým pozorovateľom ich pribúdajúcich vrások, niekedy sa pozdravíme, niekedy potichu hádame, či je sme to naozaj my. Niektorých z nich už budúci rok nestretnem.
S niektorými sa stretneme pri rovnakom hrobe, bez slova zapálime sviečky, prežehnáme sa, zašepkáme slová modlitby, ktoré sem – tam pomotáme pod váhou spomienok. Pokojných a dobrých. Láskavých. Veď len tak sa má spomínať na tých, čo nás predbehli. Niekedy ešte potichu povieme: „Pamätáš, ako dedko, keď ešte žil...“. A vôbec necítime smútok, len radosť, ktorá vyvoláva na našich tvárach úsmev. Usmievať sa nad hrobom by mal byť paradox. Opovážlivosť, drzosť. A nie je...
Žijeme rôzne. Chodíme a nechodíme do kostola. Sme starí a mladí, zdraví a chorí, žijeme usporiadane a neusporiadane, nadávame, sme podráždení, unavení, veselí a smutní. Nechápaví voči druhým, stále sa niekam náhlime a nemáme čas. Takí sme.
Na našom cintoríne stojí veľký kríž. Pri odchode z cintorína je poslednou zastávkou. Sviečka, modlitba a napokon bozk na drevo kríža. Rituál. Možno. Ale ja som si dnes všimla, že to robím ja, tí, ktorí už roky žijú inde, ale aj tí, ktorých vídavam len pred krčmami alebo na ktorých verejná mienka kričí: zlodeji! Podľa mňa to niečo znamená. Minimálne to, že dušičky sú nádherné sviatky. Oslava pokoja a lásky. Spomienok a úcty.
R.I.P.
