Tu príde na rad moja predstavivosť. Čo by bolo keby... Dostávam strach – ale prečo vlastne? Veď sedí v obývačke... Pribehnem k nemu s otázkou:
„Videl si to? To je zo včerajšieho hokeja!“
„Ahá, hej“, povie znudene.
„A ty si bol vtedy kde?“
„Na opačnom konci“
„Ale mohlo sa ti niečo stať!“ – typická rodičovská fráza.
„Neboj sa, nič sa mi nestane.“ Myslel tým zrejme, keď pôjde na budúce.
Nepresvedčil ma, veď kamarátkinho tiež dospelého syna zmlátili, keď išiel z hokeja. A to sa iba zastal kamaráta.
Teraz neviem: mám sa báť alebo nie? Prečo je všade toľko násilia? Čo to má spoločné so športom. Alebo sa tam chodia chlapi len vyhulákať, zanadávať si, opiť sa a potom pobiť?
Môj syn hovorí, že on chodí kvôli hokeju. Ešte neprišiel zbitý ani opitý, iba ak bez hlasu. Teraz neviem, či sa mám tešiť, že tam chodí a nefláka sa po baroch, alebo sa báť, že zle sa mu môže stať kdekoľvek.
Keď bol maličký, bol pri mne a ja som ho ochraňovala, teraz keď prekročil prah dospelosti, si uvedomujem, že ho strácam... že nemôžem byť pri ňom... že musí žiť svoj život... aj keď sa mi to nebude vždy páčiť, čo robí alebo ako sa rozhodne... ale musím ho nechať ísť!
