A tak užívala život plnými dúškami ešte aj po škole, keď začala pracovať ako sekretárka. Boli tam noví kolegovia, takže viac príležitostí na zoznámenie.
Po čase, keď sme sa stretli na káve, mi povedala, že si už dostatočne užila, že túži po dieťati. Dostala „skvelý" nápad, že si „dá urobiť" dieťa kýmkoľvek. Zhrozila som sa. Veď dieťa nie je vec, potrebuje rodinu, zázemie.
„Beátka, prosím ťa, nerob to, lebo to oľutuješ!"
Neviem, či ma poslúchla, alebo zdravý rozum, ale neurobila to.
Potom stretla muža, ktorý ju miloval a ona jeho. Nasťahovali sa do jednoizbového bytu hneď, ako sa vzali.
Vtedy som jej povedala:
„Máš šťastie. Teraz si môžeš splniť túžbu po dieťati."
„Čo si sa zbláznila? Do jednoizbového bytu?"
Myslela som si, že som normálna, ale každý je strojcom vlastného šťastia.
Neskôr, keď sa trochu zmohli, kúpili si malý domček.
Keď som sa jej opýtala na dieťa, povedala mi:
„Teraz to nejde, máme hypotéku a pôžičku na auto."
Rôčky utekali a Beátka oslávila teraz štyridsiatku. Bola som jej gratulovať, ale šťastie som v jej tvári nevidela. Pýtam sa jej drzo a priamo:
„Beátka, kde máš to dieťa?"
„Dieťa nebude. Idem na operáciu."
Netreba vysvetľovať, že po „onej" operácii už na dieťa nemôže ani pomyslieť.
Bolo mi jej ľúto.
Prišla mi na um moja bývalá kolegyňa. Chodila stále po gynekologických vyšetreniach a operáciách. „Za mladi" keď ostala tehotná, dala si dieťa preč kvôli dovolenke pri mori. Príroda sa jej však za to kruto vypomstila. Už nikdy nedržala vlastné dieťa v náručí.
Koľko je takýchto príbehov okolo nás. A mne je z toho smutno.
