Pre tých, čo nie sú v obraze: Na základe sociálneho štipendia a výborných študijných výsledkov a znalosť jazyka dostala prostredníctvom samosprávneho kraja, moja dcéra - gymnazistka ponuku na ročné štúdium v zahraničí. Poňali sme to ako príležitosť, a preto sme žiadosť vyplnili, vybavili ďalších desať (naozaj ich toľko bolo) potvrdení a prostredníctvom školy odoslali. A hoci bol stanovený termín, ku ktorému sme to mali stihnúť, pár mesiacov sa nič nedialo, okrem jedného telefonátu, ktorý nás mal vlastne len upozorniť, že nám chýba ďalšie potvrdenie...
Tento telefonát, zdanlivo nepodstatný, vlial do nášho prípadu oveľa viac hrejivého svetla, ako všetky tie papierové záležitosti. Že prečo? Lebo na druhom konci aparátu bola jedna milá, ľudská osôbka, ktorá sa so mnou celkom neformálne porozprávala o tom, čo nás čaká. Podľa jej názoru jej to schvália, pretože študentov, čo spĺňali všetky podmienky bolo málo. Dokonca mi dala aj praktické rady a povzbudenia, ako to všetko zvládnuť. A nakoniec uistenie, že môžeme kedykoľvek zavolať. Malo to iba jeden háčik, mala nedostatok informácií, nakoľko to všetko schvaľovalo ministerstvo školstva. A tak nám neostávalo nič iné, len ďalej čakať.
Tak sme teda čakali na rozhodnutie „z hora". Čakali sme a čakali... Rozhodnutie v nedohľadne ako oáza na Sahare... Znova prišla „záchrana" od milej pani zo samosprávneho kraja. Tou oázou v púšti nekonečného čakania bola jedna veta: „Vybavte jej pas, ide do Nemecka." A viac nič... A zasa len čakanie...
Blížil sa už koniec školského roka a my sme nevedeli, či môže „opustiť" školu len tak. Preto sme sa rozhodli zájsť za zástupkyňou školy, spýtať sa na stanovisko školy. Samozrejme, bolo treba dať formálnu žiadosť o uvoľnenie... Vysvetlila nám, že dcéra po návrate bude musieť robiť skúšky z troch predmetov, aby jej mohli uznať ten ročník... A tak si išla pre vysvedčenie (dosť nudné - samé „výborný") zároveň so žiadosťou k pani zástupkyni...
Boli už teda prázdniny, keď sme dostali ten „papier" o tom, že je to schválené a že potrebné informácie dostaneme priamo z nemeckého ministerstva...
Je to možné? Je jasné, že už cez prázdniny cestuje, a my sme stále nevedeli kedy a kam... Zatiaľ prišiel z Nemecka iba dotazník mailom, ktorý dcéra hneď vyplnila, aby sa veci čím skôr pohli...
Keď zazvonila poštárka a držala veľkú obálku z Nemecka, akoby na púšti zapršalo. Všetci sme od nadšenia takmer skákali a s napätím čítali ponad jej plece... Tak trochu zbytočne, lebo všetko bolo v nemčine... Však nie nadarmo vyhráva tie nemecké olympiády, nech prekladá...
„Je tu adresa rodiny, kam mám ísť... Všetky údaje o nich aj s fotkami... A do školy pôjdem priamo do Berlína."
„Hurá!" - Ja som sa tešila asi najviac, pretože len neďaleko žije moja sestra...
Avšak informácie o ceste tam neboli, nakoľko to bola záležitosť slovenskej strany... Čiže sme už vedeli kam, ale nevedeli sme kedy. Dcéra si medzitým začala mailovať s tou rodinou, aby sa zoznámili...
Napokon sa ľady pohli aj na ministerstve a prišiel papier... Dozvedeli sme sa kedy, ale nie ako. Cesta sa vybavuje prostredníctvom istej CK, na ktorú tam bol kontakt. Nemeškali sme ani minútku a zavolali sme tam...
„Jáj, túto cestu sme ešte neplánovali, možno koncom mesiaca... Dáme Vám vedieť.."
„Neviete mi aspoň povedať odkiaľ pôjde?"
„Veď vám hovorím, že sme sa tým ešte nezaoberali... informácie vám prídu koncom júla alebo začiatkom augusta písomne..."
Do kelu! Začiatkom augusta... keď koncom už cestuje... A to nám pani zo samosprávy hovorila, že pôjde autobusom... Aké bolo naše prekvapenie, keď pred pár dňami prišla mailom dcére LETENKA! Naozaj, normálne mailom... Nechápali sme... Tak ona nakoniec poletí... Žilina - Praha a Praha - Berlín... Tak toto sme teda nečakali... Ona ešte nikdy „neletela"!
A ako to už býva, vyriešením jedného problému, nastane druhý... Ale tento je už na nás... Ako sa zbaliť na pol roka do jednej dvadsaťkilovej batožiny...
Ale toto sú už tie príjemnejšie starosti... Už sa na to aj teším... Lenže s radosťou prichádzajú aj obavy... Ako toto odlúčenie zvládneme... Moje vtáčatko akosi skoro vylieta. Nedosiahla ešte ani prah dospelosti. Vlastne 18-ku oslávi ďaleko od nás...
Týmto sa chcem poďakovať pani Gajdošovej z BBSK za jej ochotu. Taktiež vedeniu školy a pani učiteľke triednej, že túto záležitosť podporili... Verím, že to bude pre moju dcéru cenná skúsenosť do života.
