A tak už po šiesty-krát sadám k svojmu dieťaťu, aby som aj túto najmladšiu naučila zvládnuť povinnosti, ktoré škola prináša. Ozbrojila som sa dávkou trpezlivosti, lebo som to dobre poznala, že inak to nepôjde. A ešte musíte počítať s tým, že každé dieťa je iné a tiež dosť nevyspytateľné. Je na seba náročná, všetko chce mať tak, aby sa to páčilo pani učiteľke. A tak gumuje zas a znova. Po dvoch hodinách písania s hrôzou konštatujem, že sme vlastne nič nenapísali... Dáme si prestávku a skúšame znova. Je večer a jej očká prezrádzajú únavu. Napokon sa nám podarilo napísať jeden riadok, keď som zistila, že prišiel čas spánku a ak budeme dlhšie, ráno bude mať problém vstať (aj tak ho vždy má). Poviem rozhodné: „Ideme spať, dopíšeme to ráno."
Ráno ju budím o čosi skôr s pripomienkou, že nás čaká ešte úloha. Našťastie má moja malá pocit zodpovednosti, a preto vstane a ponáhľa sa s úlohou. Za 20 min. stihla všetko napísať a gumu ani moc nepotrebovala.
Ale nie je to vždy tak. Vidím však na nej aká chodí zo školy unavená a ja nástojím, aby si urobila úlohy hneď, lebo potom odchádzam do práce. A tak vymýšľam rozprávky o škriatkovi, ktorý iste kreslí tie krajšie „áčka", kým ona sa zlostí s tými tučnými. Schovám sa a čakám, či nepríde opäť ten škriatok a nebude sa usilovať, keď ma neuvidí... Hm - pomáha to - napíše si to aj bez toho, aby som nad ňou stála. A okrem toho sa dobre baví na mojich výmysloch.
Včera som sa kvôli úlohám nestihla najesť, tak som dojedala ešte v robote a keď sa mi pozdravili v kancelárii, nemohla som odpovedať. Keď som dožula, ospravedlnila som sa a porozprávala im o trápeniach s prváčkou. Páni inžinieri začali spomínať na svoju prvú triedu a zhodli sa v tom, že sa im vôbec nechcelo učiť. Jeden povedal, že dostal na polroku veľkú trojku. Prišlo mi to náramne vtipné, pretože si ho vážim preto, že to kamsi dotiahol. Takže nádej rozhodne mám.
No, chlapci sú určite iní. Majú problém posedieť a citovo sú tiež viac naviazaní na rodičov. O tom som sa presvedčila v škôlke. Málokedy som videla plakať dievčatá za mamou, ale chlapci vyvádzali dosť. Môj známy mi hovoril, ako jeho malý utekal zo školy, a tak si s ním vysedel jedno celé vyučovanie v škole, pretože neustále plakal a držal sa ho ako kliešť.
Kto z nás si vie predstaviť, čo prežívajú títo naši prváčikovia. Je to pre ne veľká zmena. Ich problémy sa im zdajú veľké, minimálne ako nám, keď nás prepustia z práce alebo nevydarené vzťahy. Koľko trpezlivosti, pochopenia, vynachádzavosti ešte budem potrebovať...
Pamätám si dobre každé jedno moje dieťa, ako zvládalo túto životnú zmenu. A tak si aj teraz chcem vychutnať túto vzácnu chvíľu s mojou najmladšou, pretože keď bude mať dvadsať, tak ma už nebude príliš potrebovať.
