Aký si , Bože?
Si ako oceán.
Kto pochopiť ťa môže,
postaviť na ňom chrám?
Stojím na pobreží
a Ty si šíre more,
po pláži pobežím
a pozerám sa hore...
Oblaky plávajú
po vlnách pokojných...
Spokojne spievajú
o daroch božích hojných.
Kde končí sa, začína,
tá Tvoja vznešenosť,
kde je tvoja hĺbka
a kde je cez ňu most?
Darmo ja prelievam
po troške vody slanej,
keď nádobu malú mám
a čakám, čo sa stane.
Radšej sa ponorím,
nech objímeš ma celú.
S tebou sa zjednotím
a posilním si vieru.
Keď stojím na brehu,
nechcem sa namočiť,
keď hnev zmením za nehu
a skúšam odbočiť.
Zohnem sa po kameň,
hodím ho do mora...
Zmeň svoju vôľu, zmeň!
Nerob mi to znova...!
Voda sa rozčerí,
zavlní sa málo...
Prečo mi neveríš?
Nechápeš, čo sa stalo?
Mňa nikdy nezmeníš,
hnev v láske sa prepadá.
Keď kameňov sto hodíš,
nič z toho nezbadám.
