Výber doktora je jedna z najlepších vecí, čo poslanci mohli odklepnúť. (Keby sme si aj úradníkov mohli vyberať) Volám k prvému lekárovi, čo ma napadol (teda až po odporúčaní iného, môjho lekára) a počujem: „Objednávame na október." Druhý pokus... „Objednávame na december." Mala som chuť dať spiatočku, ale predsa ide o moje zdravie... Ďalší telefonát, tentokrát kamarátke, ktorá má viac skúsenosti s lekármi (nezávidím jej). Hovorí mi o spolužiačke, ktorá je primárka na neurológii... Ale to nie, musí existovať aj normálna cesta... Dala mi teda číslo na inú neurologičku. Telefonát štvrtý, pokus tretí: termín o dva mesiace... Čože? No, to je už prijateľnejší termín...Však hádam dožijem...
Prišiel deň D a po dlhšom úsilí som našla onú pani doktorku. Pardon, nenašla. Mala práve dovolenku... Len jeden deň - ten môj! Tak toto ma už dopálilo... Seknem s tým, či... Do kelu, keď som už začala bojovať, dotiahnem to dokonca... Udatný bojovník neuteká z bojiska!
Spomenula som si na neurologičku, ktorá sídli v inej budove... Pokus štvrtý, bez telefonátu, osobne! „Môžete v piatok?" „Tento? (Povedzte mi , bdiem a či spím, alebo sa rozpustím!) Samozrejme." Radosť však bola predčasná, dobrodružná cesta sa ešte len začína...
Pani doktorka bola milá (to, že som sa vysedela ako kvočka v čakárni radšej vynechám :P). Vyšetrila ma, povypytovala sa na problémy a zistila ďalší. „Najprv si musíte preliečiť chrbticu..." A tak píše ďalšie odporúčania na ďalšie vyšetrenia: rehabilitácia, RTG, CT... „Kontrola o dva mesiace, potom vám podľa výsledkov dám lieky na migrénu." O dva mesiace? Aha, ona pracuje v zdravotníctve, vie ako to chodí, keď musím podstúpiť všetky tie vyšetrenia...
No hej, vysedávanie pri „compe" sa mojej chrbtici už dlhšie nepáči, len som tomu nevenovala pozornosť. Takto mám aspoň príležitosť niečo s tým urobiť...
Pokus prvý: „naša" rehabilitačná, kúsok od domu... Čo? Dovolenka? A hneď dva týždne? (To už je čas dovoleniek?) Toľko čakať nebudem, idem inde...
Pokus druhý: objednávka: o mesiac! „Prosím, to myslíte vážne? Však mňa to bolí teraz, nie o mesiac..." Idem ďalej.
Pokus tretí: Idem rovno k rehabilitačnej lekárke, mám šancu, že ma vezme ešte dnes. Na krk začnem myslieť až po dvoch hodinách čakania... Au, on ma fakt bolí! A keď som už prečítala celý časopis a slovíčka viem odpredu aj odzadu... už iba nervózne prestupujem, lebo sedenie ... do kelu, veď takto sa to začalo...
Napokon predsa len vstúpim do ordinácie. Doktorka má fantastický nápad, keď povie: „Posaďte sa!" Keď to zopakovala asi tretíkrát, poviem: „Ďakujem, nasedela som sa už dosť." Odpovedala úsmevom (ako málo treba, aby sa z vážnej doktorky stala milá usmiata pani). Naordinovala mi procedúry, na ktoré sa bolo treba opäť objednať... zas čakať pri jedných dverách... pri druhých.... pri... oou... už majú obed, tak nič, na dnes stačilo. Predstavte si, objednali ma „už" o týždeň; Nepomohol ani môj prirodzený šarm, aby urobili výnimku... Asi preto, že sú to len ženy... Čo už... voda v Dunaji preto neprestane tiecť...
Už ste prišli nato, čo majú spoločné lekári a úradníci?
1.Chodíte k nim ako na klavír (žeby som sem zahrnula aj hudobníkov?)
2.Nikdy neviete, či nebude lekár/ka práve na dovolenke, na školení, na obede...(káva, telefonáty a rozhovory s personálom sa nerátajú, trvajú kratšie ako pol hodinu)
3.Nikdy neviete, na akého natrafíte...(ani vy neviete rozpoznať sestričku od lekárky? Prečo sú všetky sestričky také dôležité?)
4.Bez čakania to nepôjde, bárs ste aj objednaní (pevné nervy sú podmienkou)...
5.Výsledok je v nedohľadne! (Ale nádej umiera posledná, najprv vy...)
Môj prípad beriem s humorom, však nejde o život. Lenže čo potom, keď ide o život? Neveríte? Moja svokra je toho smutným príkladom. Už len to, kým prišli nato, že treba s ňou niečo robiť, že tie jej problémy nie sú „len tak". Čas utekal... v jej neprospech, kým ju objednali na potrebné vyšetrenie... potom ešte dva mesiace, kým prišiel deň objednávky... nález... operácia... zbytočne... bolo už neskoro... žila už iba dva mesiace...
PS: Dočítaj a bež sa prebehnúť! Práca pri počítači je riziková...
