Kto bol v nemocnici vie, ako to chodí. Ženy s podobným osudom sa rýchlo spriatelia. Tak aj tieto dve tehotné ženy živo medzi sebou diskutujú o svojich problémoch a obavách o ich dieťa. Ja mám síce podobné skúsenosti, ale nezapájam sa do rozhovoru, lebo necítim potrebu hovoriť o svojich problémoch – či už terajších alebo minulých. Rovnako aj pani, čo práve prišla. Je zamyslená, hľadí do zeme, počúva... Rozmýšľam: načo sem asi prišla... Prvá vec, čo ma napadne je interrupcia. Ale nie, veď môže mať X ďalších gynekologických problémov... Stačila by jedna otázočka, aby som sa to dozvedela. Ale kvôli akýmsi hlúpym zábranám som to neurobila. No, možno, možno... mi chýbalo ešte pár minút a opýtala by som sa jej to..., ale čoskoro nastúpilo „komando zelenoodencov“ a odviezli ju preč.
Keď ju opäť priviezli na izbu, bola ešte v narkóze. Že sa začala preberať, sa nedalo nevšimnúť, pretože začala srdcervúco nariekať a opakovať: „Čo som to urobila... zabila som dieťa...“ Spolupacientky ju utešovali ako vedeli, ja som sa držala pôvodného scenára – mlčania. Ach tá moja hrozná introvertná povaha! Dnes možno kvôli nej prišiel jeden človiečik o život. Utvrdilo ma v tom vyjadrenie onej ženy, ktorá nám rozpovedala svoj životný príbeh.
Doma mala dve dcéry a manžela, ktorý jej vôbec nepomáhal. Zľakla sa ďalšieho tehotenstva a bez vedomia manžela sa rozhodla pre tento krok. Jemu povedala, že potrat bol spontánny. On zostal smutný, lebo chcel syna. Keď čakala na zákrok a tie spolupacientky rozprávali o svojom tehotenstve, jej bolo čoraz mizernejšie, už-už chcela odtiaľto utiecť. Nestihla...
Ešte stále mi je z toho smutno, i keď ma od tejto udalosti delí viacej rokov. Stále sa pýtam, čo by bolo, keby... Viem, že s touto otázkou nežijem sama. Vo vedľajšej izbe, podľa slov známej, boli ďalšie ženy po zákroku, ktoré trápili výčitky svedomia. Zaujímavé na tom je to, že hoci sa rozhodli slobodne a mali na to svoje dôvody, po prebudení z narkózy každá jedna plakala. Niektoré vedeli prečo, niektoré nie...
