Je to kňaz, ktorý sa venuje ľuďom na okraji spoločnosti. A práve on hovorí, že by sa chcel mládeži ospravedlniť za nás dospelých...
Za čo vlastne? Citujem: „Týmto mladým ľuďom dlhujeme veľa. My kresťania nežijeme tak, ako by sme mali, a preto títo mladí ľudia odchádzajú z cirkvi. My kresťania im nevieme ponúknuť vzor. Ukazujeme im karikatúru Krista. Títo ľudia ho potom odmietajú. Hovoria si: Ak toto je Boh, nechceme takého Boha.“
Až ma striasa, keď si uvedomím pravdivosť týchto slov. A tak teraz – v mene nás „starých“, chcem sa vám, mladí, ospravedlniť za to, že nežijeme tak, ako by sme mali!
Pravdepodobne sme zabudli, že sme boli aj my mladí, plní ideálov... Tiež sa nám hnusilo pokrytectvo, pochlebovanie, mamonárstvo, nespravodlivosť a kritizovali sme všetko negatívne okolo seba. Nechceli sme sa stotožniť so systémom, radšej sme sa dali biť na námestí. Kričali sme, že chceme zmenu... To je sila mladosti...
Ale čo sa to s nami stalo? Prečo sme opustili svoje ideály a prečo sa čudujeme, že mladí ich ešte majú? Prečo na ich kritiku reagujeme štýlom: „Drž hubu sopliak!“ a radšej sa nad sebou nezamyslíme?
V čom robíme ešte chybu? Zlyhávame ako rodičia. Dieťa chce náš čas a my ho radšej posadíme k televízoru, chce sa s nami hrať a my mu kúpime počítačovú hru, chce sa s nami rozprávať a my mu dáme mobil, opýta sa na našu prácu a my povieme, že sme unavení. Treba ešte ďalšie príklady našej dospeláckej nadradenosti nad problémami vlastných detí...
A preto dnes sa chcem za nás rodičov ospravedlniť:
„Prepáč, dcérka, prepáč, synček, že som ti nebola dobrým vzorom.
A ešte ti poviem niečo, čo som ti už dávno mala povedať: Mám ťa rada!“
