Môj syn mal len štyri týždne, keď nás s vysokými teplotami a hnačkami poslali do nemocnice. Hovorím „nás“, lebo nakoľko som ho ešte dojčila, smela som tam s ním byť (vtedy to nebola samozrejmosť). Bola to taká postsocialistická nemocnica, kde matky boli v zvláštnej pivničnej izbe a sestričky na ne v prípade potreby len zazvonili. Často nechávali detičky dlho plakať, kým tak urobili. Doma som kojila podľa potrieb dieťaťa, tu – podľa nálady tej-ktorej sestričky. Keď som zistila ich prístup, presedela som u svojho synčeka aj hodinu, kým sa nezobudil a ignorovala sestričkino: „Tu nemôžete byť!“ A robila som aj iné nehoráznosti. Napríklad: Prebaľovala som dieťa vždy, keď to potrebovalo a nie v čase na to určenom a míňala tak „zbytočne“ plienky (ešte látkové); podala som cudziemu dieťaťu cumlík alebo hračku, čo bolo podľa zdravotníkov vrcholne nehygienické; dovolila som si vyrušiť sestričku kvôli plačúcemu dieťaťu, kým ona chcela spať alebo klebetiť pri kávičke. Niekedy som rozmýšľala, či som naozaj v nemocnici alebo v nejakej továrni s drevom...
Bol to každodenný boj o vlastné dieťa. Vrcholom bola pre mňa nasledujúca udalosť. Mali sme ísť ráno na sono-vyšetrenie do susedného mesta. Vyšetrenie sa robí nalačno – ale kde je tá hranica u dojčaťa? Večer sa mi ho v stanovenom čase nepodarilo zobudiť, a tak som uverila sestričke, že ma zavolá, keď bude hladný a išla som spať. Ráno som s hrôzou zistila, že tak neurobila. Len o polnoci mu dala z fľaše ryžový odvar. Ráno sa s veľkým plačom dožadoval svojej dávky jedla, ale zbytočne – nesmela som ho nakojiť! Nosila som ho teda na rukách, kým od únavy nezaspal. A tak sa to striedalo – plač, kolísanie, mikrospánok... kým prišla sanitka a kým sme prišli na rad na sono. Ten čas bol pre mňa nekonečný... Nález bol našťastie negatívny a konečne sme sedeli opäť v sanitke. A hoci som bola v kabáte, ihneď som ho nakojila. Ignorovala som sestričkino: „Veď ste to už mohli vydržať do nemocnice...“ Nemohla, stačilo! Keď som to spomínala pánovi primárovi, iba skonštatoval: „Veď novorodenca možno nachovať dve hodiny pred vyšetrením.“ Ale prečo mi to nikto nepovedal?!
Ešte by som mohla spomenúť viacej zážitkov z tohto nemocničného dobrodružstva. Tie ostatné si však už nechám pre seba a uložím si na dno mojich spomienok. Oni sa vynoria vždy, keď mi detská doktorka navrhne hospitalizáciu niektorého z ďalších mojich detí. Možno si aj pomyslí – čo je to za matku, ktorá sa bráni nemocnici, keď ide o jej dieťa! Bránim sa, keď nejde priamo o život a vidím aj iné riešenie... Čuduje sa mi niekto?
