Nikdy nevieš, či bude nejaké zajtra

Poznáte to: Stretnete starú kamošku a hodíte reč o svojich problémoch. Vidíte v jej oku slzu a nechuť o tom hovoriť. Chcete jej pomôcť, ale neviete ako. V tej chvíli vás nič nenapadne – okrem –„ zavolám Ti po Vianociach“ (veď kto by stíhal v predvianočnom zhone). A hoci je už dávno po Vianociach, na kamošku jednoducho zabudnete, lebo si žijete vo svojom svete svojimi problémami, ktoré musíte neustále riešiť. Až vám jedného dňa zazvoní telefón, ktorý vás z tejto letargie poriadne preberie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Najpevnejšie priateľstva vznikajú v čase dospievania.Aj s nami to tak bolo. Mali sme sladkých 15, prežívali sme prvé lásky.Vedeli sme o sebe všetko. Boli sme každý deň spolu a čas, keď smespolu nemohli byť sme vypĺňali vypisovaním lístočkov tej druhej. Dnes by sme simožno chatovali alebo posielali SMS-ky, čo ja viem...

No naše šťastie akoby chcelo skončiť prázdninami, po ktorýchsme mali nastúpiť do novej školy – každá v inom meste. Neskončilo. Naďalejsme si písali. A okrem listu pre mňa, bol v obálke ešte jeden list –pre jej chlapca. Nemohla mu ho predsa poslať domov... A tak som robilaešte aj posla zamilovaných. Samozrejme, že som ich poštu nečítala, ak by ste sapýtali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prešiel čas prvých lások, skončili sme školu a opäť smesa stretli v rodnom meste. Naše priateľstvo sa znovu obnovilo, ba zdalosa, že je ešte silnejšie. Začali sme rozmýšľať o svojej budúcnostia plánovať. Keď budeme mať vlastné deti, teda dcéru, dáme jej meno posvojej najlepšej kamarátke. A dalisme si ešte jeden sľub: Ona bude krstnou mamou mojim a ja jej deťom. Rozumiete – ozajstná rodina.

Ja som prišla na rad prvá. Čoskoro som si našla manžela,ktorého mi, samozrejme, kamarátka schválila. No ešte som nevedela, čo prežíva.Naplno sa to ukázalo na mojej svadbe, keď celý obrad preplakala. Ja som vtedynechápala prečo. Stratila svoju najlepšiu kamošku... Darmo som ju presviedčala,že veď tu stále budem – dokonca v tom istom meste... Ona vedela svoje...Bola stále mojou kamoškou, no v mojom srdci hral prim už niekto iný.

SkryťVypnúť reklamu

Potom prišli deti. Odviedla mi štyri deti do krstu celkomsama, lebo krstný otec ešte nebol. To štvrté dostalo meno po nej. Až potom saobjavil nádejný krstný otec pre moje deti. Dostala moje požehnaniea čoskoro sa aj ona vydala. Teraz má ona štyri deti, ktorým som ja krstnámama a ja mám šesť. Naďalej žijeme v jednom meste, stretávame sahlavne na narodeniny, meniny, prijmanie a iné sviatky našich detía znova si spolu dobre pokecáme, i keď už nie tak často, lebo každá mámesvoje rodiny a svoje problémy.

Veď hej, stále len tie problémy a starosti. Vtedy, keďsom zbadala tú slzu v jej oku pri našom nedávnom stretnutí, vedela som, že ma potrebuje... A predsasom na ňu zabudla.

SkryťVypnúť reklamu

A čo mi oznamoval onen telefonát? Zomrel jej otec.Zrazu sa mi chcelo veľmi plakať. Asi ani nie za tým vzácnym človekom, ktoréhosom poznala, ale skôr preto, že som nebola pri nej v tomto jej trápení.Bol totiž vážne chorý a ona už jednoducho nevládala.

Nemám rada smutné konce, preto ani tento taký nebude. Onapredsa nezomrela. Je stále tu. Aj so svojím trápením. Jedno trápenievystriedalo druhé. Budem tu alebo to opäť budem odkladať na zajtra? Dnes som siuvedomila hodnotu nášho priateľstva. A to je pozitívne, čo poviete?

Daniela Nemčoková

Daniela Nemčoková

Bloger 
  • Počet článkov:  125
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík:  detivieraosobné príbehypríbehy inýchsocializmuspostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
SkryťZatvoriť reklamu