Sľub je však sľub. A až keď som celá vypachtená sedela na stanici s cestovným lístkom v ruke, rozmýšľam: Načo tam vôbec idem, veď ten, komu som to sľúbila iste pochopí, keď mu poviem, že mi to nevyšlo... že toho mám priveľa... Ups! Mám už kúpený lístok. Mala som si to rozmyslieť skôr. Veď som už dlho dospelá a mala by som vedieť, čo vlastne chcem. Ale čo, hádam to dáko zvládnem. Keby ma ten vlak odviezol priamo na „miesto činu“, aby som už nemusela urobiť ani krok! A čo taxík? Do kelu, táto možnosť mi vtedy ani nenapadla... Koľkým problémom som sa mohla vyhnúť! Hm, ale to by som nestretla tých príjemných ľudí o ktorých chcem písať...
A tak kráčam zo stanice opäť po svojich (zdá sa mi to, alebo za študentských čias to bolo bližšie?) Podľa mapy, čo som si našla na nete, už by som tam mala byť. Ale kde to len môže byť? Á, opýtam sa policajtov, tí to budú vedieť. Mestskí policajti – on a ona. On - sympatický mladý muž, ona – milá, usmiata, trocha primladá a primalá na policajtku. Práve budili rómsku bezdomovkyňu, zrejme „pod vplyvom“, ktorá spala na lavičke. Nejako sa nechcela prebrať, tak do nej párkrát ťukli. Medzitým som sa dozvedela, že v týchto končinách asi nič také nie je, ale nech ešte skúsim pohľadať. A tak zas som behala sem a tam, avšak bezvýsledne...
Bezdomovkyňa sa zatiaľ prebrala a robila krik na celú ulicu: „Cigánku bijú pre nič za nič!“ a pomalým tackavým krokom odchádzala preč. Ale neverte jej, nikto ju nebil. Títo policajti boli skutočne milí a keď som po jednom telefonáte zistila, že som úplne v inej časti mesta, rozhodla som sa opäť ich poprosiť o pomoc. Rozprávali sa práve s jedným mužom, ktorý tej mladej policajtke niečo dával.
Keď som im začala hovoriť, že už viem, kde to asi je, hneď mi to ochotne začali vysvetľovať, ako sa tam dostanem a kde to je. Vlastne som tie končiny dôverne poznala, veď tam niekde bola aj „moja škola“. Ale kde mohli postaviť UPC, to som fakt netušila. Zrazu ten muž, čo pri nich stál, hovorí: „Ja vás tam odveziem.“ „Čože? Ale ja vás nepoznám! Vy (obrátila som sa na policajtov) ho dobre poznáte, môžem s ním ísť?“ Mladá mi odpovedala úsmevom a fešák začal žartovať, že on nevie, kto to je. Verila som svojmu inštinktu a mojim unaveným nohám a išla som. Ešte sa ma položartom spýtal, či sa nebojím. „Bojím!“ – povedala som tiež položartom. (Keby to urobila jedna z mojich dcér, asi ju pretrhnem!)
Cestou som zistila, že je to policajtkin priateľ a priniesol jej večeru. Ale práve ich odvolali na zásah, takže by aj tak musel odísť. A ja som namiesto ľudského „ďakujem“ povedala blogerské „napíšem o vás článok.
Milý pán neznámy, keď to teraz čítate, vedzte, že som sa vás v skutočnosti nebála... A keďže si nepamätám, či som sa vám poďakovala, robím to touto cestou. Ďakujem, že ste kvôli mne merali tú cestu, že som to ľahko a rýchlo našla a stihla všetko načas. Bodaj by bolo na svete viacej takýchto milých a ochotných ľudí ako vy a vaši priatelia policajti.
Kam som to vlastne išla? Mladí z bratislavského UPC hrali divadlo s názvom Jób a ja, hoci som to už u nás videla, chcela som si to pozrieť znova. Sľúbila som to jednému kamarátovi-blogerovi a teraz už viem, že som urobila dobre. Takže ak príde súbor Christoffer aj do vášho mesta, určite sa choďte na nich pozrieť. Stojí to zato!
