Už len tá autoškola bola kuriózna. Bola som totiž tehotná a sem-tam som svojmu inštruktorovi narobila starosti, keď mi prišlo zle. No mala som šťastie na trpezlového inštruktora, tak to so mnou v zdraví prežil a ja som sa zaradila medzi plnohodnotných vodičov.
Vďaka manželovej podpore som začala hneď jazdiť a čoskoro som zistila, že pri toľkých deťúrencoch je to veľmi praktické (odporúčam všetkým mamičkám). Robila som však začiatočnícke chyby, pri ktorých ma vždy s pochopením zachraňoval, ako inak, nejaký muž. Napr. keď sa mi nedarilo naštartovať (pri škodovke vec nie nezvyčajná), vycúvať (v tom som fakt „macher"), alebo mi došiel benzín (odtisnúť auto nabok). Ale najpodarenejší kúsok sa mi podaril vtedy, keď mi to zdochlo uprostred kopca a za mnou kolóna áut! Šofér auta, ktorého som priamo ohrozovala (stál za mnou asi pol metra), vystúpil a pridržal mi „zadok", kým sa mi znova podarilo naštartovať...
No ale nemôžem prezrádzať všetky svoje kiksy, lebo by si mohol niekto povedať, že „to dnes už dostane vodičák každý blbec"! Pri tom všetkom som za tie roky nespôsobila žiadnu haváriu! Ak nerátam nejaký ten „ťuk" pri cúvaní...
Ale hoci som už „dospelá vodička" (tento rok oslávim 19. výročie) nezbavila som sa jednej fóbie, a to fóbie zo snehu na ceste. Pravdepodobne to spôsobila naša jediná autonehoda (šoféroval manžel), keď oprotiidúci autobus dostal na snehu dole kopcom šmyk a zadkom do nás ťukol. Deti sa rozplakali, lebo sa veľmi zľakli, ale nikomu sa nič nestalo.
Ako sa prejavuje tá moja fóbia? Jednoducho, keď napadne sneh (hoci aj centimeter), nejazdím! Nedávno mi moja fóbia skomplikovala život... prihodilo sa mi toto:
Keď som išla do mesta autom, len kde-tu poletovala vločka. Netušila som, že o 2 - 3 hodiny bude úplne všetko zasnežené... Cestou domov, ako som sa blížila k parkovisku, kde som odstavila auto, som si neustále opakovala: „Zvládnem to!" a „Dokelu so snehom!". Keď som uvidela naše Daewoo, zamrzla som ja! To čo som videla sa podobalo skôr kope snehu ako autu... ešte aj tá jeho biela farba splývala so snehom! „Čo teraz? Ísť pešo v tejto metelici - bez dáždnika či kapucne - to sa mi zrovna nechcelo! A tak som začala pomaly odhrabávať auto a znova som si opakovala: „Zvládnem to, veď to nemôže byť také hrozné!" Dovtedy nie, až kým som si nesadla za volant! Pozerám pred seba... nevidím ani na meter, pretože sa medzitým zotmelo a to husté sneženie... Zrazu som sa cítila bezmocne a rozplakala som sa nad vlastnou nemožnosťou! Vystúpila som, zamkla a hybaj pešo! A tak namiesto mamy, domov prišlo len akési „zmoknuté zasnežené kura" !
Mám ešte na pamäti slová inštruktora: „Nesmiete sa všetkého báť!" Všetkého nie, ale moja prirodzená opatrnosť ma už veľakrát zachránila! Čert ber všetky fóbie!
