Medicína a rodové rozdiely

Písmo: A- | A+

Nie, nebudem tu rozoberať rozdiely v odmeňovaní mužov a žien v rezorte zdravotníctva. Venovať sa budem rodovým rozdielom v jazyku týkajúcom sa medicínskej problematiky. A tie sú žiaduce. Je žiaduce rozlišovať rody nediskriminačne.

Muž a žena v kontextu doby
Muž a žena v kontextu doby (zdroj: Kde jsi táto?)

Začnem aktuálnou epidemickou situáciou a postupne sa dostanem aj k javom dlhodobejším.

Rúško – rúška

V súčasnosti je dôrazne vyžadované zahaľovanie si dýchacích ciest. Čím si ich však zahaľujeme? Tí dôslednejší (možno zodpovednejší) špeciálnymi respirátormi, pri ktorých je úplne jasné, že sú rodu mužského.

Menej náročným zatiaľ postačia RÚŠKA. Alebo „rúšky“? – V slovenčine jednoznačne rúška, hoci v ľudovom vyjadrovaní nie je núdza ani o tvar „rúšky“, ktorý je nespisovný a je neodborným prekladom českého výrazu „roušky“ (jednotné číslo rouška). Teda kým v češtine sú menované chrániče dýchacích ciest rodu ženského, v slovenčine naproti tomu rodu stredného – TO RÚŠKO. Skloňovanie: rúško – bez rúška – k rúšku – (mám) rúško – o rúšku – s rúškom; (tie) rúška – bez rúšok – k rúškam – (máme) rúška – o rúškach – s rúškami.

Ak mám byť úplne dôsledný, treba dodať, že v minulosti bol tvar „tá rúška“ (rodu ženského) v slovenčine naozaj považovaný za spisovný, podľa dnes platných kodifikačných príručiek však už SPISOVNÝ NIE JE.

My sa teda v súčasnosti „rúškujme“ v rode strednom a českému národu ponechajme „rouškování“ v rode ženskom. Lebo hoci slovenčina a čeština sú jazyky v mnohom blízke, sú medzi nimi aj zreteľné gramatické i pravopisné rozdiely, ktoré je potrebné rešpektovať. Kombinovanie či miešanie slovenských prvkov s českými v jazyku by znamenalo návrat k akejsi česko-slovenčine, ktorá sa v histórii dlhodobo neosvedčila, preto tu dnes máme 2 samostatné, rovnocenné a rovnoprávne jazyky.

Variant – varianta

Ďalším podobným kameňom úrazu v zmysle rozdielu medzi slovenčinou a češtinou sú výrazy variant a „varianta“.

Dnes sa v médiách pretriasajú rôzne varianty vírusov. Žiaľ, z tvaru množného čísla – varianty – nemožno určiť, či ide o výraz rodu mužského alebo ženského. Realita je taká, že varianty máme v slovenčine a majú ich aj v češtine, no kým v slovenčine máme v jednotnom čísle (TEN) VARIANT, v češtine je to (tá) „varianta“. V ľudovej, ale aj akademickej reči sú zámeny týchto výrazov a rodov veľmi časté. No aspoň vo verejnoprávnych médiách, zdá sa, majú moderátorky a moderátori v tejto otázke jasno. Myslím, že by bolo načim brať si z nich príklad.

Snímka – snímok

Kto by nepoznal röntgen? – Dnes úplne samozrejmý prostriedok využívaný pri diagnostike.

Vie však každý, či je výstupom röntgenologického vyšetrenia röntgenová snímka alebo röntgenový „snímok“?

Podľa mojich skúseností v tom určite nemá jasno každý/každá (či už bez medicínskeho vzdelania, či dokonca s ním...).

Pravda je taká, že v slovenčine máme (tú) SNÍMKU, v češtine je (ten) „snímek“.

Pozor však: V množnom čísle niet rozdielu medzi slovenskými a českými obrázkami tohto typu – sú to v oboch prípadoch snímky. Dôležité je teda poznať správne tvary a správne rody v čísle jednotnom, aby sme dané výrazy vedeli správne skloňovať.

Varujem tiež milovníkov automatických opráv v textových editoroch, aby sa nespoliehali na to, že softvér ich na všetky prípadné omyly upozorní. Neupozorní a ani nemôže – napr. slovo „snímok“ ako také v slovenčine existuje, lebo taký tvar má genitív plurálu slova snímka = (od) snímok. Kým nemáme počítače s takou úrovňou umelej inteligencie, aby si vedeli „domyslieť“, aký gramatický tvar máte práve na mysli, tak softvér ponechá bez povšimnutia všetky existujúce slová, hoci v danom gramatickom tvare či význame nemusia byť správne. Softvér je iba softvér a vzdelaného človeka ešte dlho nenahradí.

Sála – sál

Dôležitou súčasťou nemocníc sú operačné sály.

Ani tu nám ale množné číslo neprezradí, či ide o tú sálu alebo o ten „sál“.

V slovenčine je (tá) SÁLA, v češtine (ten) „sál“.

Spisovne sa teda chodí do sály a zo sály (nie „na sál“ a zo „sálu“), ale keď ide o život, prvoradé sú iné veci...

Lomka – lomítko

Niektorí starší lekári a staršie lekárky boli dlhodobo zvyknutí/zvyknuté na písanie ešte na klasickom písacom stroji, kde sa namiesto zátvoriek obvykle ťukali „lomítka“.

V minulosti to bolo prijateľné, dnes už sotva – ani z formálneho (typografického), ani z jazykového hľadiska. Na každej počítačovej klávesnici sú dnes už zátvorky (ľavá osobitne, pravá osobitne) a navyše v slovenčine je (to) „lomítko“ nespisovné. V strednom rode a v tomto tvare je spisovné v češtine, v slovenčine máme kodifikovanú (tú) LOMKU, teda slovo rodu ženského.

Bielizeň – prádlo

Prevádzka zdravotníckych zariadení sa nezaobíde bez dbania o vysoký štandard hygieny bielizne (posteľnej, osobnej... akejkoľvek). Je na mieste pripomenúť, že v slovenčine máme výlučne (tú) BIELIZEŇ – nijaké „prádlo“. Prádlo (rodu stredného) majú v češtine, v slovenčine je iba bielizeň (rodu ženského) – bez ohľadu na to, či je bielej, či akejkoľvek inej farby. Skriňa na bielizeň sa volá bielizník.

Topánkovník – botník

Priznám sa, že nemám prehľad o tom, aký častý je v zdravotníctve výskyt poličiek alebo skriniek na topánky. No ak ich už niekde majú, mali by si byť vedomí, že to nie sú žiadne „botníky“ (výraz rýdzo český), ale TOPÁNKOVNÍKY (kodifikovaný slovenský výraz).

V tomto jedinom prípade som do tohto článku prepašoval takú dvojicu výrazov, pri ktorých sú oba rovnakého gramatického rodu (mužského), ale často sa zamieňa slovenský výraz slovom českým. A tak pripomenutie spisovného tvaru iste neuškodí.

Radi – rady, sami – samy

Ďalším rodovým rozdielom, ktorý však už priamo nesúvisí s rozdielmi medzi jazykmi, sú varianty výrazov: RADI/RADY, SAMI/SAMY.

V zdravotníckych zariadeniach nie sú nijakou výnimkou simulanti či simulantky. Kým simulanti svoje ťažkosti zveličujú RADI, simulantky to robia RADY. A deti sa zas rady (nie radi) hrávajú na lekárov a lekárky.

Na druhej strane spektra prístupu k svojmu zdraviu stoja „hrdinovia“, ktorí sa až po hranicu ohrozenia svojho života najradšej liečia SAMI. A pokiaľ sa nájdu v tomto zmysle aj „hrdinky“, tak tie sa zas zvyknú liečiť SAMY.

Neviem, či sa takto zvyknú správať aj deti, no ak by to robili, liečili by sa samy (nie sami alebo samé).

Lekári – lekárky, pacienti – pacientky...

Hoci v zdravotníctve významné percento zamestnaných a inak pracujúcich osôb tvoria ženy, stále ešte pretrváva zakorenený zvyk hovoriť a písať výlučne o lekároch, primároch, chirurgoch, anestéziológoch a pod. – v oveľa vyššej miere než rovnako o lekárkach, primárkach, chirurgičkách, anestéziologičkách atď.

Hlavným dôvodom je „zaklínadlo“ zvané: generické maskulínum (ďalej GM).

O čo ide?

Jadro definície:

„Podľa Pravidiel slovenského pravopisu sa na spoločné označenie mužských aj ženských reprezentantov určitej profesie či skupiny používa tzv. generické maskulínum. V takýchto prípadoch sa používajú formy mužského rodu ako všeobecné, označujúce reprezentantov oboch pohlaví.“

GM má viaceré komunikačné výhody, ktoré tu pre krátkosť nebudem vymenúvať a objasňovať.

Podstatné však je, že „jeho používanie sa v mnohých prípadoch čoraz častejšie pokladá za vylučujúce, necitlivé, diskriminujúce“ – citát z medzinárodného dokumentu „Rodovo neutrálny jazyk v Európskom parlamente“.

Znamená to zhruba toľko, že hoci pomocou GM hovoríme rovnako o ženách ako o mužoch (podľa dohodnutej konvencie), reálne použité výrazy vytvárajú dojem, akoby sme hovorili iba o mužoch, čo ženy jazykovo „zneviditeľňuje“. A to je právom považované za jednu zo skrytých foriem diskriminácie žien.

Ako sa to dá riešiť?

Nie vždy by v zdravotníckych textoch bolo praktické vymenúvanie typu „lekárky a lekári by rady/radi upozornili...“ Niekedy rovnocenné vymenúvanie ženských i mužských variantov únosné je, inokedy nie. Pri všeobecnom vyjadrovaní sa používaniu GM často nemožno vyhnúť.

No existuje viacero spôsobov, ako možno byť v jazyku „rodovo citlivejší“.

Ak napríklad hovoríme či píšeme už o konkrétnej žene zo zdravotníckych radov, je úplne na mieste používať výrazy ako: lekárka, doktorka, primárka, odborníčka a pod. Rovnako ak sa vyjadrujeme o skupine žien. Je skrátka vhodné aj gramaticky dávať najavo, že istá funkcia nemá iba generické pomenovanie, ale v prípade konkrétnej osoby k nej prislúcha aj konkrétny gramatický rod.

(Potom by sa azda zriedkavejšie stávalo, že určitá lekárka sama o sebe vyhlási: „Ja ako lekár...“ – Natoľko sa už mentálne stotožnila so zažitou jazykovou praxou a potláčaním svojej rodovej identity.)

Podobne možno napr. namiesto vyjadrenia „vyhľadať pomoc lekára“ napísať „vyhľadať lekársku pomoc“, čo je rodovo neutrálne.

Namiesto skupiny osôb „lekári a sestričky“ možno hovoriť o „zdravotníckom personáli“ – to zároveň pomáha riešiť jazykový problém s tým, že profesiu „zdravotná sestra“ môže zastávať aj muž, čo sa v praxi občas reálne stáva.

A napokon – zdravotníctvo je tu pre osoby, ktoré majú zdravotné ťažkosti, čiže pre: PACIENTOV AJ PACIENTKY. (A tých pacientok je dokonca ešte o niečo vyšší percentuálny podiel!) Takže možno ešte vhodnejšie by bolo vyjadrovať to poradím: pacientky a pacientov. V demokratickom spoločenskom zriadení sa zvykne presadzovať vôľa väčšiny, no v prípade pacientok to z jazykového hľadiska zatiaľ nevidno. Zatiaľ sa stále oveľa viac pacientky označujú pojmom „pacient“, čo je komunikačne pohodlné, ale rodovo necitlivé a nespravodlivé.

********

Ako nasledovaniahodný príklad môžem odporučiť do pozornosti publikácie Únie materských centier, v ktorých sa poctivo jazykovo rozlišujú: učitelia a učiteľky, psychológovia a psychologičky, policajti a policajtky, prokurátori a prokurátorky, sudcovia a sudkyne, znalci a znalkyne, ochrancovia a ochrankyne, komisári a komisárky, advokáti a advokátky, tlmočníci a tlmočníčky atď. (Viem to z vlastnej korektorskej praxe.)

========

Takéto rodové rozdiely (na rozdiel od tých platových) je potrebné rozlišovať, jazykovo uplatňovať a ctiť si ich.

17. 2. 2021

Skryť Zatvoriť reklamu