Srdcom som matka, novinárka, športovkyňa a niekto, koho vyrušujú rôzne skrivodlivosti sveta a má neustále nutkanie ich naprávať. V parlamente, na ulici, v rodine. Pred ideológiou uprednostňujem zdravý rozum a úsudok a mám rada slobodu. Slobodu jednotlivca. Píšem knihu, bicyklujem a behám. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Počas viac ako 40 hodinovej schôdze parlamentu som dala výzvu na Facebook, aby mi ľudia napísali, čo by chceli odkázať odvolávanému pánovi premiérovi. Pri ich čítaní v pléne, ma pani podpredsedníčka Jana Laššáková zo SMERu zastavila slovami “nedehonestujte Národnú radu”. Premiér Fico nás ako opozíciu vyzval, aby sme počúvali ľudí, ale on, ani jeho kolesíkovia vás počúvať nechcú.
Mám zopár priateľov lekárov, ktorí už roky hovoria o tom, kto je krstným otcom zdravotníctva na Slovensku. Lepšie povedané, kto je krstným otcom tunelov do slovenského zdravotníctva. Najprv o tom predo mnou len šepkali, teraz hovoria otvorene a nahlas, ale len medzi štyrmi stenami našich bytov. Sú v systéme, keď chcú liečiť a prežiť, krútia sa v tej čiernej diere a vedia, prečo nemôžu brať pacientov, ktorí to potrebujú a v dôsledku čoho umierajú chorí na chodbách ošarpaných nemocníc. Všetci v zdravotníctve vraj vedia, že na čele pyramídovej hry ľudí, ktorí roky z tej čiernej diery vyťahujú milióny, je jedna východná hlava. Hýbe molochom, ktorý jedných živí a druhých nechá len tak umrieť.
Európska únia nám zastavila eurofondy. Štyria audítori Európskeho dvora audítorov vypracovali správu, podľa ktorej Slovensku zastavujú finančnú pomoc z EÚ vo výške viac ako 165 miliónov eúr definitívne. Zlyhala naša domáca kontrola, zlyhal orgán auditu, ale zlyhali aj vnútorné kontroly jednotlivých ministerstiev. Zlyhalo Slovensko. Hanba na desať zím.
Áno, je to presne tak, ako to svojho času povedal v jednom interview Jaroslav Spišiak, vtedajší prezident Policajného zboru. V tejto krajine už nie je čo privatizovať, tak sa mafia, ekonomická, politická, či klasická hlavohruďová sústreďuje na požieranie eurofondov. Ide o obrovské peniaze, také obrovské, že je to škoda vyčísliť, lebo žiaden smrteľník v tejto krajine si také číslo ani nevie predstaviť.
Vyšetrovateľ z Národnej protikorupčnej jednotky ma povolal do Popradu na konfrontáciu vo veci kupovania rómskych hlasov. Trestné oznámenie som podávala dávno, v marci. Pred eurovoľbami sme kampaňovali na východe Slovenska a v jednom meste nás pri stánku oslovili mladí Rómovia. Vraj, vedia nakúpiť hlasy, majú pod palcom celý okres. Pýtala som sa za koľko. „Tri evri,“ povedali. Veľmi smiešne a naivne som im vynadala, že čo sú to za občania, ktorí sa zapredajú za tri eurá. Dosť nechápavo vtedy na mňa pozreli, to si pamätám.
Pamätáte si na e-pay karty? Skvelá myšlienka, ktorú sa mi na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny nepodarilo dotiahnuť do konca. Išlo o to, že dávky v hmotnej núdzi by prijímatelia nedostávali v hotovosti cez poštu, ale na účet a v obchodoch by platili bezhotovostne. Bolo by kontrolovateľné a kontrolované, čo si za peniaze od štátu kupujú. Štát nemá podporovať nákup drog a alkoholu na úkor hladujúcich detí. Zároveň mali e-pay karty slúžiť na obmedzenie úžery a gamblingu, keďže by sa ľudia na dávkach nedostali k hotovosti.
Žiadna rómska reforma sa nekoná, to už je snáď po dvoch rokoch čakania jasné každému, vrátane splnomocnenca pre rómske komunity Petra Polláka. Jeho nástup do funkcie sprevádzali fanfáry, napokon, bol to najsilnejší splnomocnenec aký kedy sedel na formálnom tróne z divadelnej scénky „Pred Bruselom za fešákov, eurofondy potečú“. Pollák bol /vlastne, teoreticky stále je/ taký silný, že mu ešte aj Klára Orgovánová mohla závidieť. Skutočne, možno si to nie všetci uvedomovali, ale mal za sebou ústavnú väčšinu poslancov v parlamente – rómsku koalíciu Smer a Oľano. No, a nepresadil nič.
