A tak si posedávam v kuchyni a venujem sa svojmu zlozvyku – obhrýzaniu konca plastového pera. Zúrivo rozmýšlam, komu, (ale hlavne preboha čo!?!) odkážem. Z agónie ma vytrháva hlas mojej polovičky. „Čo by si vlastne robila, keby sa mi niečo stalo?“
Dostala by som hysterický záchvat? Plakala by som, nerváčila, zavýjala od bolesti? Odmietla by som sa s hocikým baviť a nevyšla z domu celé týždne? Zožierala by som sa svojim smútkom, bolesťou a trápením a nakoniec vyšla do mrazivej noci a hodila sa z nejakého romantického mosta do tmavej Temže??? Pár holywoodských momentov preletelo mojou, ešte stále jesennou melanchóliou zmorenou, mysľou a rozhodla som sa svoju odpoveď sformulovať radšej v skratke: „Pošla by som od žialu, miláčik.“
„Ale nieeee, ja to myslím vážne a Ty šaškuješ!“ (Čo? Ako??? A že vraj muži nie sú z Marsu?! Skoro som zabudla, že emócie podľa nich do otázok života a smrti nepatria...) „Vážne mi povedz – podľa toho to tu spíšem!“
Teraz som už vážne zmätená. To akože čo by som mala robiť? Vidiac moje pochybnosti, prihráva doplňujúcu otázku. „No, zostala by si v UK, či by si sa vrátila na Slovensko?“
Aha. Chvíľu rozmýšlam. Predstavím si sama seba. Slobodná. 31. Na Slovensku? Ehm... Napriek môjmu občasnému frfľaniu je mi tu dobre. Kolegyne a kamarátky v mojom veku sú slobodné a bezdetné. Užívajú si, cestujú, zabávajú sa. Celá ekonomika je postavená na našej generácii, ktorá má už dosť peňazí, aby mala za čo míňať a stále dosť energie a slobody, aby sme si tie peniaze mohli užívať. Tu mám pocit, že mám na všetko more času. Doma som sa cítila ako v časovej pasci. Stále nechápem, prečo sa dve krajiny, ktoré sú súčasťou jedného kontinentu dívajú tak rôzne na takú elementárnu vec. Prečo sa tu cítim tak mladá a slobodná? Ilúzia? Marketing? Sila väčšiny? Možno. Doteraz sa však musím smiať na historke, ktorú mi rozprávala nedávno kamarátka. V pôrodnici jej spolu-ležiace mamičky dala prezývku. Sopľaňa. Mala 31. Vraj mala dosť veľké problémy vysvetliť, prečo sa žena v jej veku a postavení rozhodla pre také skoré založenie rodiny.
Naspäť na Slovensko? Čeliť neustálym otravným otázkam na tému rodina a deti? Ľútostivým pohľadom staršej generácie, pre ktorých je nezadaná žena po tridsiatke horšia ako celosvetová pandémia vtáčej chrípky? Dospieť do stavu trvalého zúfalstva, keď zistím, že jediným miestom, kde sa môžem ísť cez víkend zabaviť je Viedeň – pretože bratislavské podniky sú plné –násťročných, z ktorých poniektorí nevlastnia ani občiansky preukaz (nieto ešte preukaz vodičský?) Hm...
No, trocha som sa utrhla z reťaze, uvedomujem si. Prekvapuje ma sila negatívnych pocitov, ktoré vo mne zrazu vyvolá predstava návratu na Slovensko. Trvalého návratu. Zľaknem sa sama seba. Teším sa totiž na každú navštevu doma. Za posledný rok som strávila viac času na letiskách ako za celý život. Každá návšteva, každé stretnutie s rodinou a známymi mi dodáva energiu a silu odísť znova preč. Tak prečo zrazu toľko emócií? Bojím sa priznať, že možno práve ten pocit slobody a nezávislosti mi dovoľuje vracať sa na Slovensko rada a často? Že akonáhle by som ho stratila, akonáhle by som sa rozhodla pre trvalý návrat, znova by som sa dostala pod drobnohľad inkvizítorov „slovenskej“ morálky a musela by som skloniť hlavu a prispôsobiť sa sile „novej“ väčšiny?
No bolo mi treba, to spisovanie závetu. Keby som tušila, že vo mne vyvolá tisíc a jednu otázku a pochybnosti o mojom vzťahu k rodnej hrude, asi na nahovoriť nenechám. Cítim sa trocha ako zbabelec. Utiekla som sem? Vybrala som si ľahšiu cestu? Požiadala som o (virtuálny) azyl v krajine, kde sa život deje o 10 rokov neskôr? Odklad „trestu smrti“?
„Tak ako?“, preruší ma už môj netrpezlivý partner, „mala by si predsa vedieť, čo chceš robiť so svojim životom“ - oznamuje mi môj Marťan.
Mala? No neviem. Tvárim sa stále nerozhodne. „Vieš, ja by som predsa len bola najradšej, keby si ešte nejakú tú chvíľu požil“, oznamujem nakoniec. Šalamúnska odpoveď. Nič som nepriznala. Ale ani nič nevyriešila. Žeby opäť to prekliatie môjho „váho(a)vého znamenia???
„OK, odložme to na inokedy“, vzdávaš to so mnou nakoniec. Vydýchnem si. Dostala som ďalší odklad. Skvelé. No nie je ten život krásny?
Zratu ma niečo napadne. „Hej, a čo by si robil Ty, keby sa mne niečo stalo???“ – spytujem sa víťazoslávne a očakávam nával mučivých predstav do hlavy mojej polovičky. Zamyslí sa, prekvapujúco nakloní hlavu a začne sa chechtať. „Ach, miláčik, opil by som sa od radosti a 3 dni oslavoval“, oznámi mi nakoniec s prehľadom. „Vieš aký bude môj život bez Teba jednoduchý a nekomplikovaný???“
Vo viditeľne zlepšenej nálade opúšťa kuchyňu. Vystrúham za jeho chrbtom grimasu. Muži. Zabiť ich je málo, ako správne raz poznamenala moja matka. „Však počkaj!“, zastrájam sa v duchu a vraciam sa k svojmu rozhryzenému peru. „Ty ešte zaplačeš, keď zistíš, že všetko striebro po babičke som odkázala charite!“ HA!
Epilóg: Po pár dňoch objavím po príchode domov na vankúši obálku. Vo vnútri je nová životná poistka. A krátky odkaz:“ Babe, whatever you decide to do, wherever you want to go. Take your time. We have lots of it anyhow – I promise I will be here with you for another 50 years! At least!"
Muži. Možno ich nakoniec predsa len raz pochopím.
