Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík: Londýn mojimi očami, Na cestách, Na čo myslím, Kultúra, Spoločnosť, Britské média, Nezaradené, Súkromné
Tá dnešná mládež má teda iné problémy. (Som si veru nemyslela, že sa dožijem dňa, kedy prednesiem takúto vetu, ale ako vidím, v zrelom veku 33 rokov som sa k tomu dopracovala. Ono vlastne tento príspevok má byť tak trocha o sexe. Ale kde ja vo svojom veku by som sa už odvážila dať také niečo do nadpisu!?!)
Sedím v kúpeľni na bielizníku a hompáľam nohami. Pripomína mi to detstvo. Časy, keď sme sedávali na múriku a ticho prežúvali sladké čerešne, či práve dozrievajúce hrozno. Bol to čas plný drobných, ale tak veľmi dôležitých rozhodnutí, ktoré boli za pár hodín zrazu zabudnuté. Sladké časy, keď sme nepotrebovali ešte žiadne správne slová.
Nedávno mi bolo celkom smutno. Pod kožu sa mi vkradla opäť akási melanchólia a ja som zrazu nemala náladu s ňou bojovať sama. Napadlo ma, čo sa hovorí – ak sa podelíte so svojou radosťou, zdvojnásobí sa, ak so svojím smútkom, rozdelíte ho. A tak som sa skúsila so svojim smútkom podeliť. Narazila som však na zmätok, začudovanie a vysokú hradbu mlčania. Pochopila som – smútok je niečo, čo je neradno deliť. Ani s tými najbližšími.
Nedávno sa mi ozvala redaktorka zo SME VÍKEND. Vraj či by som jej nezodpovedala na pár otázok. Na trocha nečakanú tému – Aké je to byť macochou. Ako som sa stretla s ich otcom? Aké bolo prvé stretnutie s nimi – s deťmi? Aká je ich matka? Čo mi prekáže, čo sa mi páči a s čím sa musím vyrovnávať? Dlhý zoznam otázok a mňa napadlo iba jediné - bolo mi to treba? Dostať sa do vedomia ľudí ako jedna z nejnepríjemnejších postavičiek slovenského rozprávkového sveta (možno iba draci boli horší, ale aspoň nie tak zlomyseľní!)? Čo už len môže byť také zvláštne na živote človeka, ktorý vychováva dve deti, ktoré podľa rodného listu nie sú jeho?
Kráčam po podvečernej ulici a počúvam klopýtkanie svojich opätkov na dlažbe. Málokedy chodím v tomto ročnom období pešo domov, zo železničnej stanice to mám ešte riadnych 30 minút cesty. Ale dnes mi akosi neprekáža nepríjemný vietor, ani občasné kvapky dažďa, nevyťahujem dáždnik a neschovávam sa. Je to príjemné nechať si prevetrať myšlienky, vdychovať vlhký vzduch a pozorovať ako sa drobné ostré kvapky rozbíjajú o hrany mojich dlaní. V poslednom čase so mnou niečo deje a ja to akosi nedokážem pomenovať. A tak možno dúfam, že samota, ticho, vietor a dážď mi ponúknu tie správne slová.
Nedávno som (ako inak) cestovala domov vlakom a oproti mne si sadla sympatická mladá žena. Veľmi som si ju nevšímala, keďže som bola zahrúžená do čítania, ale keď som sa pred mojou zastávkou začala baliť, všimla som si, že sa na mňa zahľadela a usmiala. Zrak mi padol na knihu, ktorú držala v ruke. Rozprávky od Hansa Christiana Andersena. V slovenčine.Uvedomila som si, že to bolo jedno z tých príjemnejších stretnutí s mojimi rodákmi. V poslednom čase akosi nemám šťastie na Slovákov – sa mi zdá, že nech robím, čo robím, neviem sa vyhnúť konfrontácii s jednou z dvoch skupín mojich krajanov, ktorí vo mne vyvolávaju kopec pochybností.
Sedíme obe na podlahe, opreté o stenu v malej izbe, bez nábytku. Je plná Tvojich krabíc. Na tej najbližšej je čiernou fixkou napísané FOTKY. Izba vonia čerstvou maľovkou a my dve ticho a unavene pozeráme do diaľky. Nakoniec sa pýtam:“ Si si istá?“ „Hmmm....“, odpovedáš, „ a nehovor mi to čo všetci ostatní – že v mojom veku a že bláznim a že ma miluje...“. A tak chvíľu zase mlčíme. „Ale on ťa miluje“, neovládnem sa nakoniec. „Ide o princíp“, zazrieš na mňa škaredo a ja radšej znova zmĺknem. A tak tam ticho sedíme až do zotmenia a rozmýšlame nad princípmi.
Dnes je deň ako stvorený na ničnerobenie. Bohužial nás zase raz nahnali do práce a tak každý zaháňa tých pár hodín do konca pracovnej doby ako sa dá (len nie prácou, samozrejme, kto by sa už len vedel v pred-silvestrovský piatok na niečo podobné sústrediť.) Ja som sa rozhodla prečistiť si svoju moju e-mailovú schránku. A prehrabávanie v starej pošte mi prinieslo prekvapujúce zistenie. Že je to už rok, čo som, vtedy pre mňa ešte neznámemu mladému mužovi z redakcie SME (Tomáš, mám to u teba!:-), poslala krátku správu. O tom, že sa mi páči rozbiehajúci sa projekt BLOG.SME.SK. A že možno by som mohla občas niečo napísať. O Londýne, o slovenskej komunite, o mojej práci… Súhlasil a potom ma ešte dva ďalšie týždne nakopával, kým som sa odvážila niečo uverejniť. Nakoniec som ani tak veľmi nepísala o Londýne. Či o práci. Odvážila som sa písať o osobnejších veciach. O tom čo cítim, na čo myslím a z čoho mám strach. Kládla som otázky. A dostávala odpovede. Často v diskusii, často súkromne. Dobré aj zlé. Veselé, smutné aj zahanbujúce. Občas plné výčitiek a občas iba jednoduché Ďakujem. Posledný rok bol pre mňa zvláštny. Nielen tým množstvom udalostí, ktoré sa prihodili. Nielen tým, že prišiel
Včera večer som opäť zablúdila na blog jej bývalého. Písal o tých prvých. Pusách, láskach aj milovaniach. Testoval moju pamäť. Provokoval spomienky.
Po nedávnej úspešnej (a mierne uletenej) londýnskej blogerskej stretávke som si povedala, že by bolo fakt načase ukončiť moje bahnenie sa v jesenej melanchólii a nabrať nejakú tú životnú energiu - a to najlepšie realizáciou nejakého šialeného nápadu. A keďže väčšina mojich známych už vie, že ma na žiadnu somarinu netreba dlho nahovárať, bez zbytočného váhania som sa nechala nalomiť a v nedeľu ráno som sa už milo usmievala na slečnu pri odbavovacom pulte EasyJet-u a úspešne začala svoj, zhruba 18-hodinový výlet na rodnú hrudu slovenskú.
Nedávno sme sa doma venovali pomerne morbídnej činnosti – spisovaniu závetu. Vždy som si myslela, že závet spisujú iba tí, čo vlastnia (okrem hypotéky a dlhov na kreditnej karte) nejaké podstatné hnuteľné a nehnuteľné majetky. Mýlila som sa však. Spísanie závetu je vraj podstatným krokom na zaradenie sa do do širokých más zodpovedného obyvateľstva a ako nás ubezpečil náš právnik, pre nezosobášené páry by mal byť tento počin v rebríčku naliehavosti ešte pred výberom vhodnej antikoncepcie. A tak som podľahla nátlaku.
Lezie na mňa akási melanchólia. Neviem, či to bude anglickou upršanou jeseňou, alebo nepríjemnými správami a udalosťami, ktoré sa zrazu valia zo všetkých strán, ale už pekných pár dní som celá nesvoja.
Streda 7.9., 16.00 Sú štyri. Ešte hodina a padla. Dokončím pár vecí a balím. Zvoní telefón. „Mohla by si prosím Ťa vyzdvihnúť deti zo školy a škôlky? Zasekol som sa v strašnej zápche, nejaká veľká nehoda, nemám šancu to stihnúť!“ Trocha netypická žiadosť, pretože: A) na rozdiel od svojho drahého nemám auto B) moja pracovná doba na rozdiel od tej jeho je oveľa menej flexibilná, čo sa týka predčasných únikov z práce C) Tie deti nie sú naše. Teda vlastne moje. Teda ako by som to vlastne…
Je piatok doobeda. Sedím si v malej útulnej kaviarni, lyžičku bezmyšlienkovito vnáram do kopca šlahačky na svojej horúcej čokoláde a obávam sa, že na mňa lezie záchvat nechcenej sebaľútosti. Vytočila ma. Bývalá. Jeho bývalá.
Neviem, či je to vekom, krajinou alebo len momentálnou náladou, ale posledné mesiace prechádzam zvláštnou, „pracovno-existenčnou“ krízou. Alebo únavou?
Pred pár dňami som dostala odkaz od Marcela. Prekvapil ma, pretože písal, ako keby vedel, nad čím si už nejakú tú chvíľu rozmýšlam - nad mužmi, ktorí majú tú odvahu vychovávať sami svoje deti. Poprosila som ho, či môžem pár slov z jeho e-mailu uverejniť. Súhlasil a pridal niekoľko zaujímavých postrehov - takže dnešný príspevok je viac jeho ako môj – ale pomohol mi pozrieť sa na veci z druhej strany – a mnohé pochopiť.
Nedávno sa mi ozvala kamarátka. Napísala pár noviniek a na záver pridala stručné: „Čítala som Tvoj článok o vzťahoch. To neznelo príliš optimisticky. Je všetko v poriadku?“ Mám rada jej štýl. Ani jedna toho veľa nenakecáme, nepatríme k tým, čo by sme trávili hodiny na telefóne a vykladali si historky. Rozumieme si akosi aj bez slov. A preto viem, na čo všetko sa chcela opýtať v tej poslednej vete. „Čo sa deje? Prečo toľký smútok? Kde sú Tvoje rožiarené oči, zamilovaný pohľad, veľký úsmev a hektolitre nádeje? Kde je ON?!“
Hovorí sa, dvakrát meraj a raz rež. A ja by som mohla tentoraz z vlastnej skúsenosti pridať – Dvakrát čítaj, predým než odpíšeš...
