Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík: Londýn mojimi očami, Na cestách, Na čo myslím, Kultúra, Spoločnosť, Britské média, Nezaradené, Súkromné
Nastúpil k nám do práce nový kolega. Keď som dostala e-mail od šéfa, že ho budem školiť, hneď mi padlo do oka jeho meno. Adam Bohacek. Nádhera, pomyslela som si. Konečne ďalší Východoeurópan do tejto preanglikanizovanej kancelárie. Aj keď robím v medzinárodnej firme, na celom našom oddelení okrem pár Austrálčanov a Novozélanďanov, (ktorých za cudzincov pomaly ani nerátam) niet okrem mňa ani jednej zblúdilej zahraničnej ovečky. Konečne!
V nedeľu skoro ráno som sa vracala z dovolenky v Španielsku na jedno z londýnskych letisiek. Napriek všetkým upozorneniam a hrozbám od leteckých spoločností ohľadom príručnej batožiny cestujúcich na letoch z a do Londýna, na palubu som sa prepracovala aj s príručnou batožinou nadštandartných rozmerov, obsahujúcou všetky nepovolené položky – mobilný telefón, ipod, nabíjačku, vodu, ľadový čaj, ovocie, noviny, knihu... Cestujúci v rade vedľa mňa stáli pozorne nastúpení aj so svojimi priesvitnými igelitovými vreckami, obsahujúcmi iba pasy a peňaženky – a statočne na mňa zazerali. Leteli síce na to isté letisko, ale inou spoločnosťou a tá celú tú paniku brala trocha važnejšie. Po prílete do Londýna nás vítali nekonečné rady rozčúlených cestujúcich, ktoré siahali až mimo budovu letiska, uzavreté parkoviská, upchaté cesty. A ja, tak ako množstvo iných ľudí, deklarujem, že som sa nakazila v poslednej dobe populárnejšou chorobou, ako vtáčou chrípkou – a to únavou z terorizmu.
Minulú sobotu krstili futbalisti a fanúšikovia Arsenalu nový štadión. Vraj je skvelý. Presvedčte sa sami. Krstiny boli trocha s nádychom nostalgie – futbalová legenda Dennis Bergkamp sa po 11 rokoch, 423 zápasoch a 120 góloch v drese Arsenalu lúčil so svojou kariérou. A koho iného by si vybral na rozlúčkový zápas, ako mužstvo, s ktorým vyrástol vo veľkú hviezdu – Ajax Amsterdam. Zápas to vraj bol skvelý, posledných 10 minút si dokonca zahral vo farbách Ajaxu aj Marco van Basten. Ale vlastne nie o tom som chcela. Pre zmenu trocha o sebe. A o tom, prečo ma už ani striptérky nemajú radi!
Opäť sa mi raz potvrdilo, že pod lampou býva najväčšia tma. Pretože my Londýnčania sme akosi často úplne slepí voči niektorým perlám, ktoré nám toto mesto ponúka. Bola som včera na seminári. Zavolal nám jeden z obchodných parnerov, že organizuje pracovné raňajky s krátkym seminárom v centre Londýna. Na mieste, o ktorom som nikdy nepočula. The Wallace Collection. Aj s následnou krátkou prehliadkou. Raňajky boli fajn. Aj seminár. Ale čo mi vyrazilo dych, bolo miesto, kde sa to všetko konalo. The Wallace Collection je miestom, kde nájdete jednu z najúžasnejších súkromných zbierok umenia. Prekrásny nábytok, jemný porcelán, ale hlavne 775 obrazov od 14-tého až po 19-te storočie. Medzi nimi neuveriteľné kúsky, ako napríklad vzácny Rembrandtov portrét jeho syna Titusa (ktorý sa ako jediný z jeho detí dožil dospelosti), či známy obraz Hansa Halsa – The Laughing Cavalier – ktorý preslávil hlavne boj medzi Rothschildom a Wallacom, ktorí sa tento portrét obaja snažili získať do svojej súkromnej zbierky a nakoniec ho po ťažkom aukčnom boji získal prave Sir Richard Wallace. Objavíte tu aj mená ako Rubens, Van Dyck, Teniers, Velázquez, Murillo, Boucher, Watteaus, Fragonard, Decamps, Vernet… Mysl
Len malá a krátka pripomienka pre všetkých, ktorých osud (či iná náhoda) zaviali so tejto studenej, vlhkej a veternej krajiny - zajtra večer sa žrebujú čísla hry Euromillions a jackpot dosiahol výšku 100,000,000 (predstaviť si tú sumu v slovenských korunách asi znie ešte zaujímavejšie). Takže, ak ste náhodou prišli o všetky zmysly a nevidíte a necítite okolo seba ten strašný ošial ktorý prepukol v trafikách, obchodoch, na čerpacích staniciach a na internete (www.national-lottery.co.uk vydala dnes vyhlásenie, v ktorom žiadajú všetkých hráčov, aby si kúpili, ak je to možné, lístky ešte dnes, lebo napriek všetkým prípravám nevedia zaručiť, že sa zajtra server pod náporom hrania chtivých obyvateľov Veľkej Británie nezrúti), tak je načase sa prebudiť a skúsiť, či platí staré dobré: „Ak je šťastie unavené...“ Ja už budem v čase losovanie niekde na začiatku svojho ďalšieho vysnívaného (tentoraz ázijského) dobrodružstva, ale spolu s ostatnými som podľahla miliónovému ošialu a netrpezllivo čakám na zázrak..... P.S.pre tých, ktorí sa budú oháňať štatistikami – my vieme, áno, áno, šance skoro nemožné – ale povedzte to tej pani z Írska, ktorá pred pár mesiacmi prevzala 77,000,000!
Posledný víkend bol veľmi vydarený. Horúca medovina na vianočných trhoch, výborné jedlo, skvelá spoločnosť – môj víkendový výlet do Bratislavy ma tentoraz naozaj zásobil kopcom energie na návrat na náš upršaný ostrov. A tú dobrú naládu som veru aj potrebovala. V nedeľu ráno nás Anglicko vítalo uzavretým letiskom a diaľnicami, vybitými oknami a dverami a hnusným čierným mrakom dvíhajúcim sa za plotmi v záhradách a postupne zahaľujúcim celé mesto. Dnes ráno nás všetkých, čo bývame blízko výbuchu spájalo škrabanie v hrdle a škrekotavý hlas. Média hovoria o najväčšom požiari v povojnovej Európe a nám ostatným nezostáva nič iné, len krútiť nechápavo hlavami. A to som si myslela, že ma tu už tažko niečo prekvapí...
Tento týždeň sa obyvatelia Veľkej Británie potýkajú zase s niečím novým (či skôr staro-novým?). Dlhými radami pre čerpacími stanicami. Človek by si pomyslel, že neustále zvyšovanie cien benzínu (cena benzínu dosiahla v posledných týždňoch 1 libru) motoristov skôr odradí – ale je to presne naopak. Niektorí neváhajú stáť v rade celé hodiny, aby doplnili nádrž svojho tátoša. Prečo je to tak? Vodiči nákladných a poľnohospodárskych vozidiel spolu s farmármi totiž pohrozili odvetným štrajkom proti takýmto vysokým cenám pohonných látok – a to blokádou ciest vedúcich z rafinérii. A vodiči spanikárili – podobnú situáciu si pamätajú z roku 2000, kedy zostali čerpacie stanice bez dodávok niekoľko dní a premávka v UK sa skoro zastavila. A tak teraz neváhajú a začínajú sa predzásobovať, čo však spôsobuje totálnu paniku na cestách. Pár obrázkov ponúka napríklad aj BBC News. Napadá ma, či tí čo hrozia štrajkom voči ropným spoločnostiam ich takto vlastne nepodporujú – veď jediné, čo sa doteraz stalo je, že ich obrat a zisky následkom paniky vodičov stúpli, nezávisle na cene benzínu. A doplatili na to zase tí nepraví…
Moje pracovisko mi veľa súkromia nedopraje. Všetci, vrátane môjho šéfa tu sedíme pekne spolu, v jednej veľkej miestnosti a užívame si svojej vzájomnej prítomnosti. A občas trocha klebetíme. Kto kde bol, čo tam videl, čo by odporúčal a čo nie. A tak nedávno, keď som sa dostavila do práce zjavne menej vyspatá, ako zvyčajne, kolegyňa neodolala a hneď sa pustila do zisťovania: „Tak, kdeže si Ty strávila poslednú noc?“ „Spearmint Rhino“, zahlásila som podľa skutočnosti a snažila som sa prehrýzť reťazcom hesiel do svojho počítača a preukázať nejakú pracovnú aktivitu. Ticho ma zarazilo. Zdvihla som hlavu a objavila všetky hlavy otočené smerom na mňa. „To myslíš v tom vychýrenom striptízovom pánskom klube???“, odvážila sa opýtať nakoniec moja kolegyňa.
Volal mi otec. Vraj sa neozvem a neozvem. A navyše ani nepíšem. V slovenských médiách vraj tvrdia, že Londýn je vojnová zóna. „Tak je, či nie je?“ - dožaduje sa odpovede.
V Londýne opäť hlásia menšie výbuchy a poplach v metre a jednom z autobusov. Zatiaľ je situácia dosť nejasná, všetci čakáme čo sa z toho vyvinie. Viac informacií na BBC alebo Sky news. Zatiaľ to vyzerá na kópiu prípadov spred dvoch týždňov – 3 reportované prípady v metre a jeden v autobuse s tým rozdielom, že ide o veľmi limitované explózie – bomby s klincami, alebo iba výbuch s použitím detonátora, ale bez výbušniny – ako keby cieľom bolo skôr vyvolať iba strach a paniku namiesto skutočných obetí, ako tomu bolo pri predchádzajúcoch výbuchoch. Pokyny polície a našich zamestnávateľov pripomínajú zatiaľ tie spred dvoch týždňov – neopúšťajte budovu, zostaňte tam kde ste. Napriek hroziacemu úplnému uzatvoreniu metra sa zatiaľ mesto rozhodlo ponechať všetko čo najbližšie k normálu a uzatvorili iba postihnuté linky metra a stanice, ktoré sú najbližšie k miestam výbuchov detonátorov. Polícia zatiaľ potvrdila, že na stanici metra Shepherd’s Bush sa neznámy muž vyhrážal, že sa vyhodí do vzduchu. Londýn sa veľmi snaží nedať najavo akúkoľvek paniku, či vybočenie z bežnej rutiny.
Polícia dnes otvorila časť zábran okolo londýnskej stanice metra Aldgate a stovky ľudí sa zhromaždili pred kostolom St Botolph's Church, ktorý susedí priamo s vchodom do metra. Bolo zvláštne vidieť tú rôznorodú zmes ľudí a uniforiem - policajti, požiarnici, zdravotníci, zamestnanci metra, vodiči autobusov, ľudia v oblekoch aj džínsoch. Bieli, čierni aj žltí. Židia, katolíci, anglikáni aj moslimovia. Priamo pred vchodom do kostola sa rozložila skupinka budhistických mníchov. Zvonili zvony a ľudia nosily kvety. A potom na 2 minúty Londýn stíchol. Pozerala som sa po tvárach ľudí a hľadala strach, zlosť, hnev, nenávisť. Našla som iba smútok. A slzy. Nahlas plakal málokto. Ale väčšina z nás klopila tváre aj zrak, ako keby sme sa hanbili za svoju nevhodnú slabosť. Spomienka na tých, ktorí nemali v to osudné ráno také šťastie, ako my. A zároveň smútok nad svetom, kde každý deň zbytočne zomierajú ľudia, svetom, ktorí je už príliš unavený na to, aby každej svojej obeti ponúkol komfort svojej vlastnej minúty ticha. Londýn dnes uzavrel jednu kapitolu. Posledný týždeň bol rušný, hlasný a hektický. Dnes sme dostali šancu ešte na dve minúty spomienok. “Ale teraz zdvihnite hlavy a choďte. Je čas.
Svet je plný náhod. Presvedčila som sa o tom nielen minulý štvrtok ale aj dnes, kedy sa riešenie teroristickej drámy pomaly blíži ku koncu.
Tento príspevok nie je emotívny ani cynický, nie je plný hrôzostrašných ani dojímavých scén. Je len obyčajný. Možno až príliš obyčajný na to, čo sa v tomto meste včera stalo.
Možno si niektorí pamätáte môj starší článok o londýnských prípravach na kandidatúru na Olympijské hry v roku 2012. Londýn sa umiestňoval dlhodobo druhý v prieskumoch možných víťazov a trpkou pilulkou pre Britov bolo hlavne neustále prvenstvo Paríža, ich večného francúzkeho rivala. Londýnčania sa však nevzdávali a do boja vložili všetko. A nadchli pre svoju kandidatúru skutočné davy – sama som patrila medzi tých, ktorý sa pripojili svojim podpisom k podpore tohto kozmopolitného mesta, pretože som obdivovala entuziazmus ľudí, ktorí to napriek pochybnostiam okolia nevzdávali. A dnes som spolu s desiatkami ďalších kolegov podupkávala o 12,45 pred veľkou obrazovkou na našej firemnej recepcii a tajne dúfala, že to predsa len vyjde. Samozrejme navonok sme sa všetci tvárili, akože nič, veď niečo som sa už od svojich typických, navonok konzervatívne chladných a city neprejavujúcich kolegov už naučiť stihla. A máme to - áno, Letná Olympiáda v roku 2012 sa bude konať v Londýne!!! Všetci sa tu dnes na seba usmievame ako blázniví. Londýn porazil v poslednom kole hlasovanie Paríž - a ani sa neopovážim predstať si, aká škodoradostná bude odpoveď britskej verejnosti na nedávne vtipkovanie Jacqua
Dnes sa mi stala taká zvláštna vec. Po včerajšom zistení, že moja „skvelá“ banka mi zase raz hádže polená pod nohy, a menšej výmene názorov s jej zástupcami som pochopila, že buď podľahnem alebo stratím (prístup na internetbanking). A tak som teda ten nerovný boj vzdala a začala rozmýšlať, ako im zoženiem a doručím nimi požadovaný doklad s overeným podpisom. Napadlo ma napísať na našu ambasádu v Londýne. Na moj e-mail mi odpovedali. O 18.50. Veľmi milo a dokonca pridali slovko SAMOZREJME. A tak som tam dnes zašla. Odporcovia tejto inštitúcie majú v mnohom pravdu. Ambasáda je v hroznom stave. Stará, socialistická budova. Nemoderné zariadenie, tmavé priestory, staré plagáty po stenách. Ale... Potvrdila sa mi stará pravda – všetko je o ľuďoch. A tu boli všetci milí. Efektívni. Profesionálni. Za tých pár minút, ktoré som tam strávila som počula ako recepčná dvíha jeden telefón za druhým a trpezlivo vysvetľuje. Spanikárenej pani, ktorá stratila pas. Mamičke, ktorá potrebuje vystaviť pre dieťa slovenský rodný list. A telefón zvoní a zvoní… Môj podpis je overený. Za 2 libry. A pracovníčka ambasády pridáva veľký úsmev a prianie dobrého dňa. Pridávam sa. Dnes sa mi stala zvláštna vec. Spolu
Zvykla som si už na neustále upozornenia o sledovaní batožiny v metre a vo vlaku. Zvykla som si na neustále kontroly, skúšanie sirén a bezpečnostného systému vo firme. Zvykla som si, že ak zoberiem niektorú z mojich návštev pozrieť sa na Londýn z výšky London Eye, s prekvapením pozorujú, ako bezpečnostná služba prezerá kabínku za kabínkou, neustále a celý deň. Napriek tomu ma však včerajšok zastihol trocha nepripravenú.
Londýn žil minulý týždeň olympiádou. Letnou a ešte k tomu tou, ktorá sa má uskutočniť až v roku 2012. Už pred niekoľkými mesiacmi, keď som sa presťahovala do toho pozoruhodného mesta ma prekvapilo množstvo bilboardov, reklám, príloh v novinách a časopisoch, letákov a pomaľovaných vlakov a autobusov, kde sa všade hrdo skvelo logo London 2012. Človek by mohol nadobudnúť dojem, že Londýn je už mestom vybraným a hrdo sa pripravujúcim na olympiádu vo vyššie zmienenom roku. Londýn je však zatiaľ iba jedným z kandidujúcich miest na túto poctu – a okrem samotnej metropoly Veľkej Británie je zostava na rok 2012 neskutočne silná – New York, Paríž, Madrid a Moskva. Má Londýn vôbec šancu? To prišla posúdiť minulý týždeň špeciálna posudková komisia vyslaná Medzinárodným Olympijským výborom.
Žijem vo Veľkej Británii iba (až) 6 mesiacov. Dostatočne krátko aby som všade kam vkročím bola identifikovaná ako cudzinka. Dostatočne dlho, aby som začala byť zmätená z toho kam to vlastne patrím a kto som.
