Vo veľkej Británii sa blíži termín volieb. Labouristi, konzervatívci a liberálni demokrati sa snažia urvať čo najväčší kus koláča pre ďalšie volebné obdobie. A tak sa vyťahujú na svetlo božie rôzne špinavosti, aférky, nesplnené sľuby a klamstvá poslednej sezóny. A samozrejme – hľadajú sa horúce, kontroverzné témy, ktoré by rozvírili hladinu verejnej mienky a naklonili jazýček váh na jednu, alebo druhú stranu.
A tak sme prišli na radu aj my. My, imigranti. Pravdu povediac, politiku veľmi nesledujem. Ale teraz sa tomu ujsť jednoducho nedá. Ako hovorí jedna moja kamarátka, ktorá tu žije a pracuje už dlhé roky: „ Mne je z toho už skutočne zle, zapnem rádio alebe televízor – a zovšadiaľ počujem iba akí sme my imigranti zlí. A tak sa vyhýbam akýmkoľvek médiam a správam – najradšej by som zaliezla doma do postele a vyčkala, kým to celé prehrmí – ešteže 5. máj nie je až tak ďaleko!“
V nedeľu večer zaradila BBC do svojho vysielanie dokument, po ktorom mi napriek mojej pokojnej povahe zovrela v žilách krv. Jej snahou vraj bolo dokumentovať skoro rok života tkzv. nových občanov Európskej únie, ktorí sa rozhodli po 1.máji 2004 prísť a pracovať vo Veľkej Británii. Už začiatok dokumentu mi spôsobil prechodnú nevoľnosť – ukazoval autobusy z východnej Európy s poľskými a maďarskými značkami ako prichádzajú na Victoria Coach Station s komentárom: Tieto autobusy denne privážajú stovky ľudí z chudobných krajín .... Ešteže som sedela. Inak by som z toľkej ignorancie asi išla do kolien...
Zvyšky rozhorčenosťou nezahmleného mozgu mi hovorili televízor radšej vypnúť, ale nedalo mi – hádam sa to ešte na dobré obráti. Veď všetky doterajšie štatistiky a správy potvrdzujú, že vplyv migrácie z novo-pristupujúcich krajín EÚ bol pozitívny – a hlavne zďaleka nenaplnil hrozby bulvárnych médií o miliónoch nekvalifikovaných imigrantov zaplavujúcich britský pracovný trh. Vo Veľkej Británii je neustále hlásených 600 000 voľných pracovných miest, o ktoré akosi nikto z domácich nejaví záujem a počet imigrantov z vyššie spomínaných novo-pristupujúcich krajím registrovaných na Home Office dosiahol k dnešnému dňu číslo okolo 130 000 ľudí (pričom sa predpokladá, že viac ako polovica z registrovaných žila a pracovala na čierno v UK už pred 1. májom 2004. A aj keď si nerobím ilúzie, že by sa bol registroval každý, odhady neregistrovaných pracovníkov sú zhruba na úrovni 25% pracovníkov registrovaných. Stále žiadna pohroma. No ale kto chce psa biť, palicu si nájde.
A tak pozerám a zatínam päste. V dokumente vystupujú ľudia, ktorí majú predstavovať zjavne typických predstaviteľov strednej a východnej Európy. Mladá tehotná Rómka z Maďarska, ktorú nakoniec na roznášanie letákov najme z ľútosti mladý Afgánec, sám britský imigrant. 58 ročný bezdomovec z Poľska, ktorý prespávaním na ulici nachladne a bezplatne využije služby NHS lekára (no, fúj – také zneužitie systému!) Mladík z Čiech, ktorý ledva prehovorí pár sloviek po anglicky (ale ako nám nezabudne BBC pripomenúť, učí sa, pretože má nárok na bezplatný kurz angličtiny, ktorý financuje britská vláda!).
Nottingham. Lokálny podnik autobusovej prepravy. Priznávajú, že 30% ich vodičov tvoria Poliaci, ktorých im posiela sprostredkovateľská agentúra. Ich mzdy sú zhruba o 5% na nižšej úrovni, ako u konkurenčného podniku a preto aj napriek dlhodobej inzercii nenašli v UK záujemcov o tieto pozície. A tak sa rozhodujú pre Poliakov a sú spokojní. Zástupca podniku prehlasuje: “ Sme veľmi radi, že ich tu máme. Musím priznať, že títo ľudia jednoducho sú zvyknutí pracovať, nie ako niektorí naši ľudia – pre nich je jednoduchšie byť doma, pretože celý deň nič nemusia robiť a peniaze na pivko každý večer v krčme sa aj tak nájdu...“
Konečne počujem aj niečo pozitívne. Moje nadšenie však netrvá dlho. Moderátor relácie sa presúva do autobusu a spovedá cestujúcich. Všetci do radu frflú a nadávajú na „zlých imigrantov“. Vraj je nás tu veľa. Zneužívame sociálny systém. (Ako? Veď na žiadne dávky nárok nemáme!) Pýta sa ich, či vedia, že autobus, v ktorom cestujú, šoféruje jeden z nich. Ale áno, všimli si. A pridávajú:“ To sú presne oni – tí čo kradnú našim ľuďom prácu!“
Prepadne ma bezmocnosť. Ja, imigrantka. Škaredá, zlá zlodejka. Ukradla som miestnym prácu. Mala by som sa hanbiť! Pamätám sa na svoj pohovor. Prešla som rovnakým výberovým konaním, ako moji britský spolu-uchádzači. Vybrali si mňa. Sama som bola zvedavá - pýtala som sa - prečo? „Pretože si bola najlepšia – mala si skúsenosti, ovládaš jazyky a presne sa hodíš na túto prácu“ – bola odpoveď môjho budúceho (čisto britského) šéfa a čudoval sa, kde chodím na také hlúpe otázky. Možno teraz, uprostred volebného kriku a obviňovania, by mu tie moje otázky až také nemiestne nepripadali. Skôr ho naopak trápilo, prečo som sa rozhodla práve pre jeho ponuku. Vedel, že som mala šancu pracovať z londýnskym tímom pre strednú a východnú Európu, s ľuďmi, ktorých poznám a ktorým rozumiem – a napriek tomu som si vybrala pozíciu so zameraním na trh britský, pre mňa úplne nový. On zase tak úplne nepochopil moje nadšenie kolískou svetového poisťovníctva, novou výzvou, možnosťou naučiť sa niečo nové, neštandartné a exkluzívne. Boli sme si kvit.
A tak žijem v tejto krajine, do ktorej som prišla s najlepšími úmyslami. Platím tu dane, odvody a poistné, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny Brit. Svoje peniaze mám uložené v anglickej banke a platím nimi za anglické služby. Od nikoho nič zadarmo nechcem. NHS som bola nútená využiť iba raz a doteraz mám z toho nočné mory. Nežijem si o nič lepšie, ako na Slovensku. Necítim sa byť bohatšia, po niekoľkých týždňoch jednoducho človek zabudne na nadšenie z výmenného kurzu – a pochopí, že za čo i len slušný životný štýl sa tu tvrdo platí. Život tu má úskalia, o ktorých sa nám mnohým ani nesnívalo. Napriek tomu sme teraz tu (a každý z nás má na to možno iný dôvod), akceptujeme zmeny, ktoré pre nás toto rozhodnutie znamená a jediné čo chceme, je normálne žiť, učiť sa, pracovať a rešpektovať pravidlá tejto krajiny, tak ako akýkoľvek iný občan Európskej Únie – či už s alebo bez britského pasu.
Ale nedá sa. Nesieme si so sebou nechcenú nálepku chudobných a menejcenných. Sme ešte stále exotickí prišelci, tajomné indivídua bývalého socialistického bloku - a teraz navyše aj horúca volebná karta v rukách politikoch. Možnože až včera som si prvýkrát uvedomila význam slova imigrant. A nebolo to veľmi príjemné zistenie.
