Britské slzy

Polícia dnes otvorila časť zábran okolo londýnskej stanice metra Aldgate a stovky ľudí sa zhromaždili pred kostolom St Botolph's Church, ktorý susedí priamo s vchodom do metra. Bolo zvláštne vidieť tú rôznorodú zmes ľudí a uniforiem - policajti, požiarnici, zdravotníci, zamestnanci metra, vodiči autobusov, ľudia v oblekoch aj džínsoch. Bieli, čierni aj žltí. Židia, katolíci, anglikáni aj moslimovia. Priamo pred vchodom do kostola sa rozložila skupinka budhistických mníchov. Zvonili zvony a ľudia nosily kvety. A potom na 2 minúty Londýn stíchol. Pozerala som sa po tvárach ľudí a hľadala strach, zlosť, hnev, nenávisť. Našla som iba smútok. A slzy. Nahlas plakal málokto. Ale väčšina z nás klopila tváre aj zrak, ako keby sme sa hanbili za svoju nevhodnú slabosť. Spomienka na tých, ktorí nemali v to osudné ráno také šťastie, ako my. A zároveň smútok nad svetom, kde každý deň zbytočne zomierajú ľudia, svetom, ktorí je už príliš unavený na to, aby každej svojej obeti ponúkol komfort svojej vlastnej minúty ticha. Londýn dnes uzavrel jednu kapitolu. Posledný týždeň bol rušný, hlasný a hektický. Dnes sme dostali šancu ešte na dve minúty spomienok. “Ale teraz zdvihnite hlavy a choďte. Je čas.