Nie som v tom sama. Dochádzanie za prácou a osobnú prepravu samotnú pokladá anglická verejnosť za stresujúci faktor č.1, venujú mu mnohé výskumy - a podrobné rady, ako odolávať stresu s týmto faktorom spojeným, nájdete v médiách viac aj menej serióznych. Podľa posledných zistení, v niektorých momentoch dokážu cestujúci zažívať stres, ktorý sa vyrovná tomu, aký dosahujú armádni piloti vo chvíľach bojového nasadenia.
Väčšina mojich kolegov a ľudí, ktorých som tu spoznala dochádza do práce aspoň hodinu, poniektorí aj 2,5 hodiny denne oboma smermi. Ja by som mala patriť k tým šťastnejším, bývam na mieste, z ktorého sa vlakom teoreticky dostanete do srdca Londýna - zóny 1 za 20 minút. Avšak pod jednu hodinu sa mi hádam ešte do práce doraziť nepodarilo.
Tak napríklad dnes. Už ráno hlasi BBC meškanie na spojoch Thameslink, teda presne linky, ktorú používam, ale veľmi si s tým hlavu nelámem. V špičke chodia vlaky každých 5-6 minút – proste nastúpim na ten, ktorý príde prvý a basta. Za 5 minút som na stanici a narážam na masu frfľajúcich ľudí. Neviem, aký je dôvod meškania dnes – medzi moje najobľúbenejšie patria: „lístie na koľajách“, „studené, prípadne prehriate koľajnice“, „výpadky prúdu vo vedení“, menej už tie morbídnejšie, kedy pod kolesami vlaku skončí niekto, koho omrzel život, alebo ešte horšie, niekto, koho život síce neomrzel, ale mal to nešťastie, že bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. S potiažami, ale predsa, sa dostávam do konečne prichádzajúceho vlaku. Natlačená medzi dvoma mužmi plne oceňujem výhody japonského systému „iba ženských“ vozňov a snažím sa zaujať pozíciu, ktorá by čo najmenej urážala moju ľudskú dôstojnosť a obnovila aspoň časť môjho osobného priestoru a prístupu ku kyslíku. Ako tak sa darí. Na knižku, alebo iPod však môžem rovno zabudnúť.
Po 5 minutách neočakávane spomaľujeme a celý vozeň spustí jednohlasne: „Oh, nooooo...!“. Vodič hlási, že sa mu niečo nepozdáva na konci vlaku, musí vystúpiť a osobne " to niečo" skontrolovať. Vo výrazne oranžovej veste ho vidíme prechádzať popri našom vozni a ja vyzývam v duchu všetkých svätých, aby sa mu ten koniec vlaku opäť pozdával. Moje prosby sú po 10-tich minútach vypočuté, vlak sa opäť pomaly rozbieha. Po pol hodinke spomalenej jazdy vchádzame na stanicu St Pancras – 8 mesačné provizórne riešenie pre tento spoj, pokiaľ prebieha veľká rekonštrukcia okolia Kings Cross.
Vychádzam zo stanice, okolie ktorej je jedno veľké stavenisko a cez začínajúci dážď a blato sa snažím cez nekonečné davy ľudí prepracovať bližšie k stanici metra. Davy sa snaží usmerňovať akási „bezpečnostná služba“, ktorá vykrikuje do ampliónov povely a upozornenia. Dostať sa do stanice metra však nie je také jednoduché, Kings Cross je totiž križovatkou 6-tich liniek metra a je večne preťažená – aj dnes ráno sú z dôvodov „nebezpečnej preplnenosti“ privreté železné mreže na jednotlivých bránach a dvaja strážcovia púšťajú ľudí dnu po malých skupinkách, každých niekoľko minút, čo vytvára okolo vchodu masu zmoknutých, unavených a vystresovaných občanov. Asi na piaty pokus sa dostávam do útrob metra, pre prebiehajúcu rekonštrukciu to tam vypadá trocha ako vo vojnových bunkroch a ľudia tiež vyzerajú, ako keby sa snažili ujsť pre nejakým vojnovým nebezpečenstvom. Snažím sa ignorovať slovné potýčky ľudí, ktorí to už nezvládajú a aj pri najmenšej zámienke sa jeden na druhého oboria s prívalom výčitiek. Je totiž jednoduchšie vybiť si svoju frustráciu na spolucestujúcom ako na zamestnancovi metra – tí sú totiž kvôli vlastnej bezpečnosti chranení zákonmi hádam ešte prísnejšími ako polícia – už len za slovné napadnutie niektorého zo zamestnancov Vám môže súd udeliť nepríjemný trest.
Konečne sa prepracujem na svoje nástupišťe, čítačka cestovných lístkov zase blbne a až na tretí pokus sa dostávam cez turniket. Nástupište je preplnené, musím počkať, kým odídu dve najbližšie súpravy, aby som sa prepracovala do strategickej pozície, z ktorej moja šanca nastúpiť na vlak bude čo najväčšia. Konečne! Som vo vozni a mojim cieľom je prežiť najbližších 15 minút. Masy ľudí už ani nevnímam, je mi horúco, moje ráno ešte ligotavé topánky majú už nádych patiny. Nakoniec príde úľava vo forme mojej finálnej destinácie. Vychádzam zo stanice metra, bezmyšlienkovite prechádzam cez tri najbližšie križovatky (nechám sa unášať davom, často ani neviem, či bola na semafore zelená, alebo červená). Prichádzam do práce neskoro, finálny čas 1:25. S kolegami absolvujem rituál spoločného ranného päťminútového frfľania na dopravu a počasie a dnešné ráno pomaly gumujem z pamäte. Veď za 8 hodín si to „potešenie“ z cestovania určite vychutnám znova!
P.S.: Pre všetkých tých, ktorí sa po prečítaní môjho článku zhrozili a vymazali Londýn zo svojich cestovných plánov: Toto nie je typický príklad londýnskeho cestovania. Toto bol typický príklad dochádzania do práce v dopravnej špičke vo vybranej lokalite Londýna. Ak dokážete vynechať zo svojich plánov tieto lokality medzi 8-9 a 17-18 hodinou, tak si môžete toto (inak) skvelé mesto užiť v podstate bez väčších problémov.
