Anglicko ma vyslobodilo z môjho zmätku milosrdným Ms. – akýmsi neutrálnym mostíkom medzi Miss a Mrs. Akoby sa v tejto krajine snažili vytvoriť ochranné pásmo pre všetkých slobodných nad 30, rozvedených alebo žijúcich v spoločnom partnerskom zväzku bez príslušných papierov. A tých je tu väčšina. Pokúšam sa sondovať medzi najbližšími kolegami. Medzi oslovenou pätnástkou žijú manželským životom traja (z toho u jednej kolegyne ide o pokus číslo 2). Moja anketa vyvoláva v kancelárii veselosť – všetci sa prekrikujú a súťažia kto povie smiešnejšiu historku svojho partnerského zlyhania.
V Bratislave sa vraj rozvádza viac ako polovica manželstiev. Neviem, čo je na tom pravdy, možno som ešte len vo veku, kedy sa väčšina mojich známych skôr žení, vydáva a rozmnožuje. Ak je to však tak, tak mám bohužial svoj podiel na tejto smutnej štatistike. Vydávala som sa šťastná a zaľúbená, plná ideálov a predsavzatí. Ale akosi mi nikto nedal príručku na manželstvo. Návod, ako ho prežiť. Zaručený recept na večné šťastie. Nech sme robili, čo sme robili, kopili sme jednu chybu za druhou. A pri každom pokuse nabrať správny smer sa naše cesty ešte viac rozišli. Hľadali sme vzory, ktorých bolo akosi málo. A nakoniec sme to jedného dňa vzdali. Bez hystérie, kriku a osočovania. Boli sme si príliš blízki na to, aby sme si ubližovali. Ale obaja sme vedeli, že nie sme šťastní. A hlavne, že nerobíme šťastným toho druhého. A tak sme si dali šancu. Skúsiť to znova. Niekde inde. S niekým iným.
A tak už nejakú tú chvíľu si píšem do kolónky dotazníkov ‘stav – rozvedená‘. Ja som si zvykla, okolie už menej. Byť slobodnou bohémkou je teraz celkom populárne – veď kto by nechcel žiť rozmarným životom Carrie Bradshaw alebo Bridget Jones? Kto by sa však chcel stotožniť s rozvedenou tridsiatničkou? Rozvod je prehra a prehra je nezabudnuteľné postihnutie. A s postihnutými sa jedná ťažko. Sami nevieme, či ich ľutovať, alebo sa im vyhýbať. Pretože nám bolestne pripomínajú naše vlastné zlyhania. Alebo sa hanbíme pre nimi prezentovať vlastné krehké šťastie?
Som stále rovnaká ako predtým. Mám rovnaké slabosti, zvyky a zlozvyky. Mám dobré a zlé dni, usmievam sa či sa zlostím. Možno mám len o jednu veľkú skúsenosť viac. Možno som o niečo opatrnejšia, citlivejšia a zraniteľnejšia. Možno si trocha viac vážim veci, ktoré som v minulosti pokladala za samozrejmé. A možno viac a dlhšie bojujem za veci, ktoré pokladám za dôležité.
Ale nemala som silu bojovať so slovenskými predsudkami. Keď sa vyskytla ponuka pracovať v zahraničí, zbalila som sa a odišla. Zbabelosť? Neviem. Skôr únava. Boj s veternými mlynmi sa vyhrať nedá. Či áno?
Pred pár dňami som sa rozhodla, že pozvem na pohárik a pokec pár známych z môjho ‘bývalého’ života. Chystám sa v apríli na niekoľko dní na Slovensko a okrem mojich blízkych duší, ktoré pri mne vždy stáli v dobrom aj zlom, som považovala za dobrý nápad pozvať aj ľudí, ktorí tvorili dlho súčasť mojej existencie. Neozval sa ani jeden z nich. Ani prijatie, ani odmietnutie. Bola som postavená pred múr mlčania a ignorancie. Pred múr, za ktorým sa nachádza zrejme už mne neprístupné mesto ‘manželskej dokonalosti‘. No, asi to nebol až taký dobrý nápad. Hon na čarodejnice sa zrejme ešte neskončil.
