Bývam na sever od Londýna, v historickom mestečku St Albans, blízko mesta Luton, ktoré väčšina cudzincov pozná hlavne kvôli letisku. Denne dochádzam do centra Londýna za prácou. Najprv vlakom Thameslink, ktorý prichádza zo severu od mesta Bedford, cez Luton, St Albans a pretína celé centrum Londýna aby z neho opäť vyšiel na juhu a pokračoval cez letisko Gatwick až k prímorskému mestečku Brighton.
Cesta na veľkú prestupnú stanicu Kings Cross mi trvá asi 25 minút, odtiaľ potom metrom na stanicu Aldgate asi ďalších 10. Bohužial, nie vždy je moja cesta do práce ideálna. A po udalostiach minulého štvrtka som sa musela s tisícmi ďalších Londýnčanov prispôsobiť a zmeniť svoju trasu, keďže stanica metra Aldgate, kde vybuchla prvá z náloží je zatvorená, zatiaľ na čas neurčitý. A preto cestujem vlakom na Blackfriars a odtiaľ metrom na Tower Hill.
Dnes som vyrazila z práce hneď po piatej. Bola som totiž pozvaná na veľkú udalosť. Naša šesť ročná princezná hrala svoje prvé divadlo - ich škola usporiadala na záver školského roka divadelné predstavenie detí a pozvánku dostali všetci rodičia. A bola som veľmi pyšná, že tam idem aj ja. Budem tam spolu s ostatnými rodičmi, sedieť po boku jej otca a tlieskať jej. Ráno keď som odchádzala do práce bola plná nádherného detského vzrušenia a asi tisíckrát si overovala, či stihnem prísť z práce načas na jej veľkú premiéru. Jasné, že stihnem, divadlo začína o siedmej, aj keby vlaky meškali, nie je šanca aby ma niečo zdržalo až tak veľmi!
Ako sa sa neskôr presvedčila, šance sú vždy. Prichádzam na stanicu Blackfriars a výpravca oznamuje, že vlaky z tejto stanice kvôli „momentálnej bezpečnostnej situácii “nechodia. Niečo sa vraj deje v Lutone. Posiela nás na Faringdon, ale keďže sa tam nemáme ako dostať, Circle line je zatiaľ odstavená, rozhodujem sa pre alternatívu číslo 2 - priamo stanicu Kings Cross. Dostať sa tam je tiež skoro nemožné a tak volím cestu cez Embankment a vlakovú stanicu Euston. Zisťujem, že sa v tomto meste sa zo mňa dopravný stratég, ale medzičas mám dobrý, šanca stihnúť predstavenie je stále tu.
Prekráčam sa betonovými kordónmi oblepenými fotkami „missing“ na železničnú stanicu Kings Cross Thameslink a vidím neuveriteľné davy ľudí. Cestovný poriadok je zrušený, nikto nevie čo sa deje. Začína mi to pripomínať udalosti minulého štvrtka. Ľudia sa rozprávajú o vybuchujúcich autách a jedna pani kričí:“ Sme v Londýne, či v Izraeli, pre Krista pána!!!“ Čakáme a čakáme, na stanicu sa nezmestí už ani noha. Po pol hodine sa začínam zmierovať s tým, že moja veľká „rodičovská divadelná premiéra“ sa neuskutoční. Hryziem si spodnú peru ako dieťa a mám chuť sa rozplakať. Vydržím všetko, áno, budem platiť daň za život vo veľkomeste - ale prečo ešte aj toto!?! Zrazu som strašne unavená a vlastne ma vôbec nezaujíma, čo sa deje. Predstavenie už nestihnem, pre mňa za mňa môžem na tej stanici aj spať...
Po asi 45 minútach pristavia prázdny vlak. Nejako sa do neho dostávam a posielam sms-ku, že keď nič iné, aspoň som na ceste domov. To ešte neviem, aká ma čaká tortúra – cesta trvá namiesto 25 minút asi trojnásobok, vlak sa zasekne v každej malej stanici a vodič sa ospravedlňuje, že v kazdej stanici pred nami je zaseknutý ďalší vlak a preto sa nemôže pohnúť ďalej.
Vo vozni je akýsi školský zájazd z Talianka - deti si totálny chaos celkom užívajú, už vedia, že svoje lietadlo z letiska Luton už zmeškali a zrejme sa tešia na „vzrúšo“, ktoré ich čaká na letisku. Ich učiteľka zrazu spanikári, zdvíha nad hlavu akúsi zelenú tašku a lámanou angličtinou sa dožaduje:“ Komu patrí táto taška???“ Po nekonečných 10 sekundách zamáva niekto o pár sedadiel ďalej: “Dajte to dole, to je moje!“ Po krátkej výmene názorov sa obe strany ospravedlňujú a majiteľ tašky upokojuje pani učiteľku:“ To nič, všetci sme teraz trocha nervózni...“
Je už po ôsmej, keď konečne dorážame do St Albans. Vodič vyzve všetkých cestujúcich aby si vystúpili, vlak nepokračuje ďalej, ale vonku sú pripravené náhradné autobusy. Dav sa skleslo vlečie von. Som doma, ale neviem kade kam. Rada na taxíky je nekonečná. Nakoniec rezignovane sadám a čakám na koniec predstavenia, hádam si ma prídu vyzdvihnúť. Stane sa. Rozžiarený drobec, ktorý mi vyčítavým hlasom oznamuje, že som zmeškala predstavenie storočia. Je mi to tak ľúto...
Sadám do auta. „Vieš čo sa stalo?“ – pýta sa ma moja polovička. Asi nejaký planý poplach. Tých sú teraz na okolí desiatky. Pozerá na mňa svojimi šibalskými očami. „Ani nevieš, aké si dieťa šťasteny“, povie tíško a brkne mi po nose. Nechce hovoriť pred malou. A tak si počkám až domov a potom prekvapene skladáme štrvtkový príbeh...
Netrvalo to dlho. Štyria teroristi sú známi. A zrejme mŕtvi. Bývali v mestečku Leeds. Polícia vtrhla do podozrivého domu a objavili zvyšky výbušnín. Za niekoľko hodín objavia ich auto. Na železničnej stanici Luton. Uskutočnia 5 kontrolovaných výbuchov - je podozrenie, že auto je plné výbušnín. Uzavrú celú stanicu a preto vzniká aj vyššie spomínaný totálny chaos s cestovaním smerom na sever.
Čo sa stalo minulý štvrtok je už pomaly jasné. 4 teroristi s ruksakmi plnými výbušnín odchádzajú skoro ráno z mesta Leeds na inkriminovanom aute, odstavia ho na železničnej stanici Luton a nastúpia na vlak. Vlak, ktorý ako sa doma dozvedám je ten, ktorý vidím odchádzať, keď dobehnem na stanicu St Albans v zúfalom pokuse dostať sa načas na svoju poradu. Vystúpia z vlaku na stanici Kings Cross a rozídu sa. Všetkých štyroch sníma priemyselná kamera. O necelých 20 minút vybuchnú prvé tri nálože v metre. A nakoniec aj tá posledná v autobuse.
„Keby si stihla vo štvrtok ten vlak, tak ich asi uvidíš. Všetkých štyroch. S ruksami plnými výbušnín. Ako ich vezú na miesto určenia. Verila by si tomu???“ Vidím ťa krútiť hlavou. Nie neverím. Nechcem takému dačomu veriť a nechcem na to ani myslieť. Ani na to, že by som s jedným z nich prestúpila na svoju linku metra do práce.
Život je plný náhod. Ešte stále ma mrzí, že som nestihla to predstavenie. Na druhej strane ma však teší šanca vidieť ho o rok. Detičky moje šuchtavé, patrí Vám veľká pusa za štvrtkové naťahovanie sa s raňajkami - a namiesto netrpezlivého podupkávania sa nabudúce radšej pokojne najem s Vami.
V poslednom čase som si myslela, že všade meškám. A ktovie. Možnože som práve pre zmenu prišla v ten správny čas.
