Bežný deň. Moja ranná cesta do práce sa konečne blíži ku koncu. V metre niekto pohodil pod sedadlo igelitku. Pre istotu do nej šťuchám špičkou topánky. Prázdna. Aldgate – konečná. 5 minút a som v práci. Pred stanicou ma prekvapujú narastajúce rady aút a autobusov. Vidím, že polícia uzatvára hlavnú cestu. Asi nejaká nehoda. Šiniem sa ďalej po chodníku. Zrazu si uvedomím, že aj chodník je zatarasený. Prechod nemožný. Čo tadeto prechádza kráľovná? Nedám sa však oklamať, tvárim sa ako skúsená Londýnčanka a skúšam všetky možné bočné uličky, ktoré by ma mali doviesť k cieľu mojej cesty. Polícia je však akosi rýchlejšia, obsadzuje a prehradzuje všetky prístupové cesty a cestičky. Takto sa teda do práce fakt nedostanem! Nakoniec sa nezdržím a rozhodnem sa vyzistiť, čo sa deje. Ešte pred tým , ako sa mi podarí osloviť najbližšieho policajta, predbieha ma mladý muž, podľa prízvuku asi Talian. Policajt vysvetľuje. Používa diplomatické výrazy ako podozrivé odstavené vozidlo (Čo? V City? Kde sa tu dá vôbec odstaviť vozidlo?) či podozrivé zariadenie. Incident, vehicle, package, suspicious device. Talian krúti hlavou. Nerozumie. Tvári sa nahnevane. „Meeting, meeting“ – snaží sa vysvetliť policajtovi a ukazuje na blízku budovu. Policajt sa nakoniec nezdrží a zvýšeným hlasom mu oznamuje:“Bomb! Bomb!“.
No zbohom. Talian sa okamžite otáča a s prekvapením v tvári rozmýšla, čo robiť. Ja tiež. Skúšam vyzistiť u policajta, čo sa bude diať. „Ešte sme neevakuovali“, vysvetľuje, „ale je to možné. Nevyzerá to dobre. Zatiaľ Vám neviem povedať nič bližšie.“
Volám šéfovi, ten je už určite v budove. Jasné. Zdvíha telefón. Vysvetľuje mi, že dnu sa nedostanem. „Daj si kávu niekde mimo uzavretej zóny, hádam to nebude dlho trvať“, odporúča. Kávu síce nepijem, ale nechce sa mi postávať vonku na daždi a tak to skúšam. Kaviarne sú plné podobných nešťastníkov ako ja, ktorí sa nevedia dostať do práce a nevedia čo so sebou. Všetci sa však tvária celkom v pohode, nikto sa nebaví o tom, čo sa deje. Nakoniec sa mi podarí nájsť miesto vonku, kde na mňa neprší, blízko jednej zo zátaras a pokúšam sa čítať noviny.
Prichádzajú ďalší policajti. Väčšinou žiadni „bobíci“, samé čierne uniformy a helmy. Jeden z nich je v civile, chvíľu vzrušene diskutuje s kolegom a potom vchádza do blízkeho športového obchodu. Vychádza za pár sekúnd a ja skoro padám z nôh – na hlave má cyklistickú helmu! Čo sa tu preboha bude diať? Fakt budú padať trosky? Prvýkrát ma strasie – nepríjemný pocit. Policajti sa strácajú a ja rozmýšlam, čo so sebou. Mám čakať? Mám ísť preč? Čo je normálne v takejto situácii???
Jedna pani sa pokúša predrať cez zátarasu, keď sa strážnik nedíva. Úspešne. Všimne si ju až keď vkročí na prázdny chodník. Rozbehne sa za ňou, kričí, gestikuluje. Postrkuje ju naspäť. Obidvaja vyzerajú poriadne nahnevaní. Pani zlostne odchádza opačným smerom. Čo mám vlastne robiť? Čo? Kde je nejaká príručka?
A tak len stojím a rozmýšlam. Hovorím si, že som to mohla čakať. Veď robím v poisťovni a jednou z mojich špecializácii je aj ochrana pred terorizmom. Denne mi prechádzajú cez ruky rôzne „security alerts“ – hrozby útokov po celom svete, ktoré komunikujem so svojimi klientami. Upozorňujem ich, kde a načo si majú dávať pozor. A ja, naivná, stojím tu na chodníku uprostred poplachu, treštím oči a nemám tušenia, čo mám vlastne robiť! Nenadarmo sa hovorí, že obuvníkov syn chodí bosý! Hnevám sa sama na seba - veľa úžitku však z toho nemám.
Poviem si, že počkám 30 minút a potom odchádzam. Vydržím 45 a už keď sa rozhodujem, ktorým smerom sa vybrať, zrazu počujem krik. Policajt oznamuje svojmu kolegovi: „We are clear!“. Za pár minút sú zátarasy preč. Ľudia sa vytrácajú z kaviarní a obchodíkov a smerujú k doteraz nedostupným vežiakom. Pridávam sa.
V kancelárii vyzerá byť všetko po starom. Akurát kolegyňa sa vypytuje:“ Nezmokla si?“. „Nevedela som, čo mám robiť“, priznávam sa, „toto sa mi stalo prvýkrát!“. Smeje sa. „Neboj sa, až tak často to tu nemáme“, oznamuje mi. „Ale naučili sme sa s tým žiť. To je práca v City, to je život v Londýne. Raz keď to naozaj príde, tak nás to aspoň neprekvapí!“
No neviem. Bojím sa, že mňa to napriek všetkému prekvapí. Ale radšej nad tým nepremýšlam a vrhám sa na kôpku dokumetov na mojom pracovnom stole. Normálny pracovný deň sa začína.
