A tak som podľahla sentimentalite jeho článku a studeného zimného večera, zapálila oheň v krbe, vytiahla z povaly vianočné ozdoby a pustila sa do zdobenia (áno, všetci susedia už stromček majú, tak som podľahla rodinnému nátlaku a už ho máme aj my) a spomínania.
Je však zvláštne, ako ťažko sa mi dolovali z pamäte tie „správne“ spomienky. Prvé lásky. A potom tie druhé. A tie ďalšie. Vzrušujúce, naplňujúce a sladké. Prečo sú uložené tak hlboko? Prečo sa tak ťažko hľadajú v jednotlivých priečinkoch šedej mozgovej kôry? Pripomínajú mi knihu – skvelú, ale dočítanú. Jednotlivé kapitoly prejdené, pointa je známa, osudy rozdané. Prach sadá tíško a pomaly na drahú koženú väzbu. Aký dôvod otvárať tú knihu znova? Spomienka na časť, ktorá sa mi obzvlásť páčila? Podčiarknúť si vetu, ktorá zmenila môj pohľad na svet? Alebo o ňu len občas nostalgicky zavadím pohľadom, dotknem sa vyblednutého obalu a usmejem sa pri spomienke na niečo pekné, čo sa viaže k niektorej z jej postáv?
Snažím sa, ale nejako mi to nejde. Staré lásky, pusy a milovania. Uzavreté kapitoly. Napadá ma, že stará láska je ako úžasná večera – nádherný kulinársky zážitok, niekoľko prepracovaných chodov. Na jazyku ešte cítim sladkú chuť záverečného dezertu (s nejasnou mandľovo-trpkastou príchuťou rozchodu) a niekde na špičke dokonca aj vzrušujúcu spomienku na poslednú „after eight-ku“ (kto z nás občas nepodľahol po-rozchodovej pralinke s výhovorkou typu – veď čo, ešte raz, posledný krát, to predsa nemôže byť na škodu...). Ale večera je za nami. Taniere umyté, hostia odišli. Možno chvíľu boľavé brucho (či duša) – ale medzitým sme znova vyhladli a možno sme už uprostred ďalšieho hodovania. A aj keď to možno bola tá najlepšia večera v trojviezdičkovej „michelinovskej“ reštaurácii – už je to len spomienka – príjemná, ale definitívna.
A tak akokokoľvek sa snažím, nejako mi to spomínanie nejde. Akosi sa do popredia derú úplne iné spomienky. Večere, kde ste zrazu museli opustiť stôl uprostred predjedla. Nedojedené taniere plné chladnúceho jedla. Knihy s vytrhnutými listami. Bez pointy. Zaujímavé, vzrušujúce – ale nikto nevie, ako skončili. Či by mali skončiť. Nenaplnené túžby. Neuskutočnené lásky. Bozky a milovania bez záveru. Či zmyslu?
Myslím na muža, ktorý ani neviem, či ma miloval. Či skôr viem, že nie. Cítim jeho vôňu, hladkú pokožku, vidím jeho úsmev. Počujem čo hovorí, ale nerozumiem mu. Milujem sa s ním, ale necítim ho. Viem jeho meno, jeho dátum narodenia a kopec drobností z jeho života. Ale nepoznám ho. Dúfam, ale viem, že sa nedá. Tá zvláštna túžba po niekom, kto nikdy nebude Váš. Fyzická bolesť na duši. Netráp ma už. Daj mi aspoň svoje telo, keď už nemôžeš dať viac. Klam ma aspoň chvíľu. Aspoň dnes.
Zvláštne, že sú to práve tie neukončené príbehy, ktoré nás mátajú aj po rokoch. Chceme happy-end. Či hociaký „end“. Len nie príbeh bez záveru, len nie tie tisíce otázok v hlave, všetky začínajúce frázou „Čo keby...“
Nedávno sa mi ozval kamarát. Vraj pamätáš si toho a toho nášho spoločného známeho? Tu je jeho e-mailová adresa. Napíš mu niekedy! Určite sa poteší. A zrazu sú späť. Tie motýliky v žalúdku. Známe meno. Neukončený príbeh. Čo keby. A tak zrazu píšem. Prepáč, že som sa neozvala. Roky. Ja viem. A tak teda aspoň teraz. Takto neskoro. A aby som nezabudla – ďakujem.
Že za čo? Možno za túto šancu ukončiť neukončené. Uzatvoriť kapitolu. Dopísať pointu. Zmeniť čo keby na takto sa to stalo. Uložiť Ťa do prečinku Vybavené a usmievať sa pri spomienke na Teba.
Tak teda ďakujem.
