Pamätám si ešte na časy, keď som na dovolenku jednoducho čas nikdy nemala. Vždy sa našlo niečo dôležitejšie, práca nikdy nemala konca kraja, termíny horeli, obrat sa zvyšoval, dĺžka správ a tabuliek narastala. A s ňou aj pocit vlastnej nenahraditeľnosti. A potom som sa jedného dňa pekne poskladala a skončila s pomaly kvapkajúcou infúzkou v predlaktí a množstvom času na rozmýšlanie. A prvú vec, ktorú som v prehodnotila bol môj postoj k dovolenkám.
Pobalila som si pár vecí a skončila na nádhernom ostrovčeku v Stredozemnom mori. Bolo mimo hlavnej sezóny a v prekrásnom hoteli, kde bolo namiesto obvyklých 500 hostí asi 50 som si vychutnala pár relaxačných dní, plné slnka, ticha, pohody a skvelého jedla. (Dobré jedlo je asi moja najväčšia slabosť, priznávam sa bez mučenia). Do práce som sa vrátila v úplne inej nálade a zjavne aj s inými prioritami – a aj keď som sa už v šialenom slovenskom pracovnom kolotoči príliš dlho nezdržala, jedno mi zostalo – odvtedy nedarujem nikomu ani jeden deň mojej drahocennej dovolenky! Každý rok si vyberiem jedno z miest, ktoré som vždy chcela vidieť a poctivo sa celý rok vytešujem a čakám na deň D.
Tento rok sa chystám na iný ostrov pri inom kontinente – Kubu. Na Kubu som si robila zálusk už dávno. Pamätám sa, ako pre mnohými rokmi môj spolužiak, ktorý mal to šťastie a strávil v tejto krajine niekoľko rokov spolu so svojimi rodičmi, rozprával o živote na tomto zaujímavom ostrove – a vtedy sme ho všetci s otvorenými ústami počúvali a tíško mu závideli. Zdalo sa nám to fascinujúce, ostrov, vzdialený od USA ako by kameňom dohodil, a predsa tak iný, tak rozdielny. Odvtedy som spoznala niekoľko ďalších ľudí, ktorí túto krajinu navštívili a čoraz viac som sa utvrdzovala v tom, že Kubu chcem raz vidieť a vychutnať si ju – španielská koloniálna architektúra, divoká salsa, lacný rum, rozporuplná revolúcia – a tá jedinečná atmosféra o ktorej všetci hovoria – niečo také vraj treba zažiť na vlastnej koži. No a odkedy som mala minulý rok to štastie votrieť sa na vystúpenie kubánskeho tanečného súboru Havana Tropical, moje prasiatko na šporenie nesie na sebe nápis – Havana!
A tak ten deň je konečne tu, cez víkend som zvládla návštevu miestnej knižnice a vybavená bedekrami od výmyslu sveta som pripravená na odchod. Už tri dni nepočúvam nič iné ako horúce latino skladby a zaprisahala som sa, že keď sa vrátim, konečne sa nebudem musieť hanbiť zájsť s mojimi salsa – školenými kamarátkami do tanečného Havana klubu a len tak od baru obzerať víriace sa dvojice namiesto toho, aby som sa zapojila.
Teším sa preveľmi. Na slnko, vône, zvuky a obrazy. Hudbu a tanec. More, domy aj ľudí. Endorfíny už asi fakt pretekajú. Už aby som sedela v tom lietadle.
Krásny týždeň prajem všetkým.
