Jeseň mi nikdy veľmi nevadila. Smútok z odchádzajúceho leta vždy veľmi rýchlo nahradili každoročné radosti plynúce z extravagatne plných stolov husacích hodov, narodeninové oslavy, radostné zvítania s vydovolenovanými priateľmi a rodinou a znovo-otvorené brány divadiel. Tentoraz je však všetko akosi inak.
Začiatkom týždňa som si statočne pofrflala na Haloween. Väčšinou si s radosťou vychutnám každý sviatok, nezávisle od toho, či ho poznám zo Slovenska. Haloween mi však nesadol od začiatku. Po prvýkrát som si uvedomila ako hlboko sú v nás vkorenené niektoré pocity, predstavy a očakávania. Sviatok všechsvätých bol pre mňa vždy sviatkom tichým, smutným a melancholickým. Časom spomienok a často aj viny a tichých výčitiek, a s nimi spojených predsavzatí tráviť s blízkymi viac času. Haloween je sviatkom hlučným, farebným, ukričaným a pripomína mi skôr veľkonočnú šibačku, ako čas na zamyslenie. Akosi som sa nedokázala prekusnúť cez svoju nechuť k bujarým oslavám, a tak som zhasla všetky svetlá v dome, zamkla dvere, schovala sa pod teplú deku a dopriala si poriadnú dávku meditovania nad ničím. A aspoň v duchu zapálila pár sviečok. Za všetkých, ktorí mi tak chýbajú.
Melanchólia vo mne zobúdza moje horšie ja. Moju typickú Váhu. Bohužial trpím mnohými neduhmi svojho znamenia. Som detailista, pedant a túžim po rovnováhe. Chcem aby veci boli ideálne, pachtím sa po tých jediných správnych riešeniach a po nekonečnej spravodlivosti. Každá neprávosť ma vytáča a chcem bojovať za jej nápravu. So mnou je ťažko vydržať aj keď mám zrovna svoj „neváhový“ deň – odmietam chodiť do kina na krváky, rozčulujem sa nad každým klamstvom, a politiku nemôžem vystáť.
A teraz sa navyše zhrýzam. Slzím. Marketéri všetkých nezikových organizácií majú zo mňa určite radosť. Vyplakávam nad fotkami trápených zvierat. Hľadím do očí opustených starých ľudí či osirelých detí na rôzných výzvach o pomoc a vhadzujem mince do natrčených vedierok - pomerne drahé hobby, ak žijete v krajine, akou Veľká Británia je – počty nadácií a charitatívnych organizácií tu dosahujú tisíce a mnohé z nich vyberajú príspevky bez prestávky – a keď dáte jednej, nepukne Vám srdce, ak nedáte aj ďalšej a ďalšej a ďalšej....???
Včera ma moja polovička objavila večer v slzách s varechou v ruke pred televízorom. Nasledoval unavený povzdych:“Zlatko, prečo zase slzíš? Komu zase čo urobili?“ Ukázala som na obrazovku. Správy. Katedrála svätého Pavla. Spomienková omša na počesť 52 obetí júlových londýnskych bombových útokov. Pozostalí. A tí čo prežili. A potom Pakistan. Následky zemetrasenia. Výbuchy v Iraku. Počítajú vôbec ešte mŕtvych?
Radšej som sa vrátila k vareniu. Pridávaš sa ku mne a vypočujem si už trocha obohranú prednášku:“Prečo to berieš tak osobne? Svet nezachrániš. Iba sa zbytočne trápiš.“
Netrápim sa. Iba som smutná. A otravujú ma všetci tí mudrlanti, ktorí sa ma snažia silou mocou presvedčiť, aký je svet veselý. Možno. Ich očami. Ale ja mám teraz čas jesenný. Nostalgický. Chcem sa bahniť vo svojej melanchólii, vo svojom smútku, chcem sa zhrýzať, chcem slziť. Chcem zachraňovať svet a chcem veriť, že niečo zmením. Chcem prevetrať spomienky, očistiť dušu a uvolniť miesto prichádzajúcej zime. Pretože zima bude časom horúcej čokolády, dlhých filmových večerov a vareného vína. Časom rodiny, domova a priateľov. A potom už všetky svetové problémy musia počkať s riešením až do ďalšej jesene. Kým sa vo mne neozve zase moje uslzené ja.
