Žijem v krásnom mestečku niekoľko míľ severne od Londýna. Aj keď som bola na začiatku skeptická kvôli dochádzaniu, teraz už definitívne viem, že to stojí za to. Nádherné, starobylé mesto, plné parkov a jazierok (a tých najlepších útulných reštaurácií a kaviarní, ako som kedy videla!) – a navyše kompaktné, príťažlivé centrum, kde sa dvakrát do týždňa konajú známe farmárske trhy, plné dobrôt od výmyslu sveta.
Rada sa tam cez víkend túlam, vnímam vône, zvuky, ľudí, motám sa medzi stánkami a hľadám najsladšie anglické maliny, najsilnejší francúzky cesnak alebo najaromatickejšie grécke olivy. (Bohužial, na slovenskú bryndzu som tu ešte nenatrafila!). Rada varím (vraj som to zdedila po otcovi, ktorý je u nás doma šéfkuchárom), ale najradšej experimentujem - nové chute, nové kombinácie, nezvyčajné ingrediencie. A tak som aj toto sobotné ráno trávila v centre mesta, hľadajúc kulinársku inšpiráciu.
A tak som opäť a zase raz zazrela malý obchodík, z ktorého vždy vychádzajú nadherné bylinkové vône. Priznám sa, zatiaľ som tam vždy váhala vkročiť, pretože aj keď niektoré letáky pri vchode boli v angličtine, všade naokolo sa to len tak hemžilo rôznymi čínskymi znakmi – ako inak, veď ide o čínsku lekáreň. Tentoraz ma však predsa len zaujali – veľký nápis hlásal, že dokážu pomôcť s chorobami tradičnými aj exotickými a nasledoval celý zoznam – medzi nimi aj kožné problémy.
Raz som počula taký americký vtip o kožných lekároch – vraj sú to najbohatší a najmenej súdení lekári v celom USA. Ich pacienti totiž málokedy na svoje choroby umierajú, ale ich choroby trvajú dlho a málokedy sú skutočne liečiteľné. A moje skúsenosti s kožnými lekármi to viac-menej potvrdzujú. Mám to šťastie, že ma netrápi žiadny hrozivý ekzém, prípadne psoriáza, ktorá ničí život mnohým ľuďom ale napriek tomu už roky bojujem s výmyslami mojej pokožky, ktorá má svôj úplne vlastný, neregulovateľný život a množstvo lekárov už nadomnou zlomilo palicu – nedefinovateľné, neliečiteľné, život neohrozujúce – a veď vlastne o nič nejde. No hej – ale hovorte také veci žene – trápi nás každá hlúpa vyrážka, nieto ešte niečo nedefinovateľné.
A tak som tam teda vkročila. Očakávala som mini-obchodík a predavačku, ktorá mi ponúkne nejaké tie kvapky, či krém a ja ho skepticky vyskúšam. Bola som ohromená veľkosťou toho priestoru, regále a regále plné veľkých sklenených dóz s čínskymi znakmi, vrchovato plné byliniek. Pani, s tými najšikmejšími očami na svete, aké som kedy videla, sa na mňa usmiala a spýtala sa, ako poradí. A tak som jej prezradila, čo hľadám. A ona mi na oplátku prezradila, že síce pár vopred pripravených preparátov majú, ale kožné problémy majú skoro vždy pôvod niekde inde v tele a preto mi nechce ponúknuť nič konkrétne - ale ak mám záujem, na hornom poschodí je ordinácia a pán doktor práve končí s predchádzajúcim pacientom, takže sa mi môže chvíľu venovať, kým príde ďalší objednaný pacient. Zrejme si všimla môj podozrievavý výraz tváre (nechcú ma len tak náhodou ošklbať?!?) a preto pridala vysvetlenie, že konzultácia s doktorom je zdarma, platí sa len za prípravky a procedúry.
Čo sa stalo potom, bolo pomerne rýchle a doteraz nechápem, ako som sa do toho všetkého dostala. Rozhodla som sa to skúsiť. Strávila som štvrťhodinku s doktorom, ktorého znalosť angličtiny bola otázna, ale bol veľmi príjemny a pôsobil zvláštnym, upokojujúcim dojmom. Všetko bolo iné, ako u klasického lekára – tep meraný troma prstami v troch rôznych bodoch na zápästí, otázky, ktoré som nikdy pred tým nepočula a hrozivá znalosť vecí, ktoré vedia o mne iba moji najbližší. „Vy si dosť často robíte starosti, že? A niekedy máte problémy so zaspaním“ – skôr konštatuje, ako sa pýta. „Ani nie“, snažim sa zaklamať, ani neviem, prečo. Iba sa usmieva. „Ešte vyplazte jazyk“ – požaduje a ja rozmýšlam, čo tajomné vyčíta z neho – podľa mňa tak akurát moju veľkú víkendovú horúcu čokoládu so šlahačkou, ktorú som stihla zmlsnúť pár minút pred tým. Píše a píše, množstvo nezrozumiteľných čínskych znakov do mojej novej, snehobielej karty.
Nakoniec zatvára kartu. Pár vetami zhŕňa môj stav. Hlavné fyzické príznaky – vysoký najvrchnejší tep (ten posledný z troch) a prehriata vrchná polovica tela. Vraj typické pre ľudí, čo veľa premýšlajú, veľa sa trápia, hľadajú rovnováhu, hľadajú odpovede na príliš veľa otázok. No neviem, či je toto zrovna to, čo chcem počuť. Čo takto obličky? Alebo nejaká exotická alergia??? Niečo, čo sa dá ľahko definovať a ľahko liečiť? Veď ako sa dá prestať nad niečím príliš veľa premýšlať?!?
Navrhuje riešenie – akupunktúru spolu s intenzívnou bylinkovou kúrou. No ja neviem. Som stále skeptická. Ihiel sa bojím teda dosť. Nakoniec súhlasím, neviem, či nie náhodou zo vzdoru mu dokázať, že nemá pravdu. A tak teda hneď absolvujem svoju prvú akupunktúru – podľa sestričky je to vraj bezbolestná procedúra. Prvá ihla – vrch hlavy. Ležím so zavretými očami, na ihlu by som sa nepozrela ani za všetko bohatstvo na svete. Fakt nebolí. Predlaktia. Prsty na rukách. Cítim iba drobné štipnutie. Potom však nasleduje prekvapenie - ihla do pravého predkolenia mi spôsobila menší šok. Zabolelo a mám zvláštny pocit tŕpnutia v nohe. Lekár sa pre istou stláča pár ďalších bodov na pravej nohe a niečo si pre seba rozpráva. Celé telo sa mi chveje, pocit relaxácie neprichádza. 20 minút a moja prvá kúra je za mnou. Bylinky pripraví sestra za 30 minút, musí pripraviť mix 14 druhov, ktoré predpísal doktor. Bohužial už niečo mám a tak sa dohodnem, že si bylinky prevezmem až nedeľu ráno, po mojej druhej akupunktúre. To ešte neviem, že som si zrejme zachránila pokojné prežitie sobotného večera.
V nedeľu ráno prichádzam znova. Moje telo sa už tak zúrivo nebráni, svojich 20 minút si vlastne celkom užívam. Akurát pravá noha zase protestuje. Nezdržím sa a začnem sa vypytovať, čo za tým je. Doktor je trpezlivý, vysvetľuje mi teóriu Ying a Yang. Ying je pravá polovica tela a predstavuje to ženské v nás. Yang predstavuje to mužské a okupuje ľavú polovicu tela. A u mňa je vraj momentálne v prevahe to ženské a to niečo je veľmi, veľmi citlivé... No, bolo mi to treba. Apoň už viem, že keď sa pýtam, mám byť pripravená aj na odpoveď, nech je akákoľvek.
Dostávam svoje bylinky a návod, ako si z nich pripraviť čaj. Treba ho piť teplý, neochutený, dvakrát denne. A tak ich doma najprv 20 minút máčam v studenej vode. Potom varím a preváram ďalších 20 minút. A potom cedím. Na konci má vraj byť 300 ml tekutiny. Aj je – aj keď tekutinou by som to nenazvala. Tmavá, hnusná žbrnda, zapácha z nej celý dom. Rozdeľujem do dvoch pohárov a čakám na prijateľnú teplotu. Prvý hlt mi spôsobuje hnusnú grimasu. Zatnem sa a dám si ďalšie dva. Premyslene vykonávam celú procedúru v kúpeľni. Veľmi múdro. Za pár sekúnd už mám totiž hlavu v záchodovej mise. Ešteže to bolo na lačný žalúdok. A tak môj prvý pokus o liečbu čínskymi bylinkami končí totálnou porážkou. Nakoniec sa mi podarí žalúdok oklamať - dostávam do seba aspoň pár lyžičiek, ktoré som vmiešala do ľadového čaju – môjho obľúbeného nápoja. Napadá iba iba jedna paralela – horšie to snáď nebolo, ani keď som skúšala vnútiť tabletku môjmu kocúrovi! Dokonca aj prskal menej ako ja.
Ďalších pár lyžičiek zvládam večer. Ráno vmiešavam zvyšok do môjho ovocného čaju s medom. Nič však nedokáže prekryť odporný smrad a chuť tohto čínskeho elixíru. A hlavne mám strach, že takto to rozhodne nezaberie. Ďalší termín mám až v piatok ráno. A tak som sa zaťala a povedala som si, že to dovtedy budem skúšať. Však ma hádam neporazí nejaká čínska tráva!!! Myslím na kamarátku, u ktorej sa čínska medicína osvedčila na 100%. Vždy som si hovorila, že to musela byť viac jej silná vôľa a odhodlanie, ako hocičo iné. Jedno viem však už iste – že u mňa funguje tento čínsky zázrak hlavne pri upevňovaní sebadisciplíny!
A tak teda bojujem a pozorujem sa. Nezdá sa mi, že by som premýšlala menej, aj keď v nedeľu večer zaspávam ako zabitá a ráno sa budím s úsmevom, napriek tomu, že budík to tentoraz hnusne odzvonil už o 5,45. Naobed sa chystám po dlhom čase vyraziť na plaváreň. A tak keď nič iné – tak možem aspoň zodpovedne prehlásiť, že čínsky doktor spolu s prichádzajúcou jarou vo mne prebudili niečo veľmi dôležité – dobrú náladu...
