Ahoj Mirka! Mám 36 rokov a som už 5 rokov rozvedený. Moja žena odišla a ja sa starám o svojho 11-ročného syna sám. Musím Ti povedať, že celá táto spoločnosť, postavená na glorifikácii manželstva je hrozná. Vysvetliť niekomu, že sa ja, ako muž, starám o dieťa a domácnosť je prakticky nemožné! Samozrejme, že zlý som ja, keďže žena ma opustila a podľa slovenských pravidiel sa má o dieťa predsa starať žena – veď muž to nedokáže. Kamaráti? Ak ešte nejakí zostali (česť dvom výnimkám!), tak si myslia:“ Načo budeme volať Marcela na pivo, veď aj tak musí sedieť doma a hrať sa na domácu paničku!“
Zoznámiť sa s niekým, či udržať si vzťah? Tiež nemožné – ako podľa hesla: „Načo mi je chlap s dieťaťom, čo to už len musí byť za paka...“. Niekto mi raz povedal, že tak atraktívny chlap s tak pekným chlapčekom musí byť magnetom na ženy – ach, panebože, to je taká hlúposť! Keď som niekde so svojim synom, tak si samozrejme každá myslí, že som ženatý, v lepšom prípade rozvedený, ale aj tak so záväzkom – a tým končí akýkoľvek záujem. No, a keď sa mi predsa len podarí s niekým zoznámiť, tak si vo väčšine prípadov vypočujem jedno z týchto dvoch vyjadrení:
A) Ženy nad 30 rokov – „Ja sa vážne zoznámim a začnem si s niekým, až keď budem presvedčená, že ten muž bude tým správnym, milujúcim manželom a dobrým otcom mojich detí. Musí byť zabezpečený, mať auto, byt, slušné zamestnanie a dobrý plat...“
Rád by som vedel, ako tá žena po prvom (prípadne po druhom, alebo trebárs aj piatom) stretnutí vie, či ten muž bude dobrý manžel? Čo je to za hlúposť? A navyše – ja s mojou skúsenosťou si už dávam veľký pozor – určite nebudem pri prvom stretnutí rozmýšlať nad manželstvom!
B) Ženy pod 30 rokov – „Ty si taký super chlap, to je také úžasné – vieš sa postarať o dieťa, o domácnosť... No ale vieš, Ty už máš záväzok, to dieťa máš s inou, nie so mnou, Tvoje srdce už nikdy nebude patriť len mne, časovo si na tom tiež dosť zle, nemôžem byť s Tebou kedy ja chcem, lebo sa musíš riadiť podľa dieťaťa...“
No a tak som sa radšej od posledného pokusu pred dvoma rokmi už radšej nezoznamoval. Už ma to proste nebaví, keď pomaly dopredu viem, ako to dopadne. Česť výnimkám, aj taká sa nakoniec jedna našla, ale aj to nakoniec skončilo...
Som z toho už dosť unavený. Vieš ako vyzerá môj typický deň? Ráno zobudím syna, zoberiem ho do školy a ponáhľam sa do práce. Z práce domov tak najneskôr do šiestej – a doma hneď do ďalšej práce – uvariť večeru, pripraviť raňajky a desiatu na ďalší deň, skontrolovať úlohy, vyskúšať učivo, umyť riad, vyprať, vyžehliť... Cez víkendy nakupujem, upratujem, varím... A to všetko úplne sám, bez akejkoľvek pomoci (nie ako množstvo osamelých matiek, ktorým vypomáha celá rodina). Moja bývalá žena si zoberie syna tak dvakrát do týždňa, na dve-tri hodinky, občas si ho zoberú na víkend starí rodičia – no ale všetko ostatné doma musím zvládať sám. Každý deň je to poriadny kolotoč – a niektoré dni, keď mám ťažký, stresový deň v práci, som z toho na smrť unavený. Čas na seba mám v podstate iba po desiatej hodine večer, kedy dieťa konečne zaspí, alebo keď ide na víkend k starkým.
Hlavne po psychickej stránke je to ťažké. Cítim, že okrem milujúceho dieťaťa nemám nikoho, kto by ma podržal. Ono je to super – mám dobrú prácu, dobrú rodinu, úžasného syna, dvoch super kamarátov – to je na nezaplatenie. Ale pocit byť milovaný a milovať sa nedá nahradiť ničím.... Ten pocit, myslieť na niekoho 24 hodín denne, tešiť sa na niekoho, vedieť, že ma tam vonku niekto čaká, že keď porobím doma všetky tie „domáce šialenosti“, tak sa stretnem s milujúcou osôbkou, ktorá ma objíme a dá mi pusu, podporí, povzbudí ma... Ten pocit, že som pre niekoho (nielen pre moje dieťa) tá najdôležitejšia osoba na svete, ten pocit je nenahraditeľný a dáva človeku veľkú silu do života. A mne tá sila chýba. A to nevravím o sexe s milovanou – veď čo už len môže byť krajšie? Ach, čo to hovorím, veď ja už vlastne ani neviem, aké to vlastne je....
Veľa krát som nad tým rozmýšlal, vypadnúť preč, do nového prostredia, ale s dieťaťom v predpubertálnom veku, pred skončením základnej školy to asi nie je príliš dobrý nápad...Ja už fakt niekedy neviem, ako ďalej...
No dosť, posťažoval som sa, ale neboj, smútok prejde a mňa opäť pochytí závan optimizmu – veď ten môj synátor už o chvíľu bude chcieť byť častejšie s kamarátmi (priateľkami?) ako so mnou a ja budem mať viac času na seba a vypadnúť von... Akurát, že už budem starý a nikto ma už nebude chcieť...:-) A zase, keď sa na to pozrieš z druhej strany, tak tým, že môj syn je stále so mnou, tak je to taká moja zmenšenina a tým, že už čoskoro bude mať dvanásť, tak to je už ako môj kamarát, nie ako dieťa. Počúvame rovnakú hudbu (brit rock!), chodíme spolu na koncerty, do kina, hrávať squash, lyžovať, bicyklovať, hráme sa hry na PS2... Aspoň niečo mi robí v živote skutočnú radosť...!
Tak a teraz som už opäť trocha pokojnejší, začínala ma už chytať poriadna depka z tohto života, tak som sa vyžaloval aspoň na papier (či vlastne na monitor!). Dostal som zo seba von, čo ma trápilo a môžem ísť spať – a zajtra opäť do ďalšieho rodinného kolotoča...
Marcel, ďakujem za e-mail. Ďakujem aj za to, že si mi ho dovolil uverejniť. A viem, dlžím Ti odpoveď ešte na Tvoju poslednú otázku. Prečo ma táto téma tak zaujíma? Prečo k nej mám blízko?
Pretože aj ja žijem s mužom, ktorý vychováva dve malé dcérky. S mužom, ktorý je neustále v dennom kolotoči škôl, škôlok, raňajok, desiat, domácich úloh, výkresov, básničiek, detských ihrísk a predstavení. S mužom, ktorý po nociach vstáva, aby zahnal nočné mory dvoch drobných stvorení. S mužom, ktorý mi večer položí hlavu do lona a zúfalo prehlási: „Ja som tak unavený!“ A ja sa cítim občas odstrčená. Občas nie na druhom, ale až na treťom mieste. Občas pochybujem, či to zvládnem. A preto som potrebovala e-mail, ako ten Tvoj. Ďakujem.
