Aj keď prekvapená, ale stále príjemne naladená sa usadila. Po piatich minutách si vypýtala pohár vody. Po ďalších piatich vytiahla z tašky mobilný telefón, položila ho na stôl a nespúštala z neho zrak. (Môj predpoklad, že nečaká na stáleho partnera sa akosi napĺňal, tomu by už dávno bez milosti volala a dožadovala sa vysvetlenia). Krátka revízia obsahu kabelky. Toalety. Ďalší pohár vody. Dobrá nálada bola viditeľne preč.
Nakoniec to vydržala 45 minút. So sklopeným zrakom a tmavým rumencom na tvári sa zdvihla a odkráčala. Čašník si vymenil so svojim kolegom pár významných pohľadov. Pre neho to bola hlavne prepadnutá rezervácia a žiadné sprepitné. Mne to však nejako vŕtalo v hlave. Tak ako asi každý, aj ja som si prešla podobnými situáciami. Nesplnené očakávania, odmietnutia, sklamania. Rozmýšlam, ako dlho by som čakala ja. Ako dlho by mi trvalo akceptovať, že to zase raz nevyšlo. Mala by som náladu a nervy skúšať to znova?
Ako veľmi chceme nejaký vzťah? Čo sme preňho schopní vymyslieť, vykonať, obetovať? Kde sú tie hranice, ktoré už nechceme prekročiť? Prečo nám vlastne tak záleží na tom, aby sme boli súčasťou väčšieho celku?
Napadajú ma posledné Vianoce. Nejako som sa ocitla s mojou mamou sama v obývačke, neskorý večer, prvý sviatok vianočný. Kecali sme o všetkom a o ničom. Zrazu moja mama z ničoho nič zahlásila: „Miriamka moja, nezostaň prosím sama. Teraz sa Ti to možno nezdá podstatné, ale ver mi, nebolo by to neskôr ľahké.“ Viem, že moji rodičia by ma už najradšej videli s vlastnou rodinou, usadenú a s kopcom detí. Ale aj tak ma to prekvapilo. „Mami, ja predsa nie som sama“ – snažila som sa ohradiť. „Ale si!“ To bola jednoznačná a nekompromisná odpoveď mojej matky.
Žeby o tomto boli vzťahy? O potrebe dokazáť a ukázať sebe, ale hlavne ostatným, že sme schopní úspešne si nájsť a udržať si partnera, založiť si rodinu a deklarovať status, ktorý je zaužívaným štandardom? Nesklamať očakávania a predpoklady, ktoré do nás vkladajú naši blízki, rodina, priatelia? Vyvolať v nich pocit hrdosti, naplnenia, dosiahnutia cieľa? Stať sa súčasťou ich komunity, kde je všetko jasné a dané, a kde nás neminie naša svetlá budúcnosť? A vydržať, nech sa deje čokoľvek?
Započúvala som v lokálnom rádiu do ranného vysielania. Prekvapila ma tam jedna z pravidelných rubrík. Ide vraj o starý trik, ale ja som o ňom počula prvý krát. Rozhlasová stanica nainštaluje telefón so záznamníkom a číslo prezradí svojim poslucháčom. Keďže v Anglicku sa tradične na konci rande vymieňajú telefónne čísla (ak ste si zrovna na pohárik nevyšli s Vašim kolegom), stanica poprosila svojich poslucháčov, aby v prípade, ak o svojho novo-nájdeného potenciálneho partnera nemajú záujem a už sa s ním/ňou nikdy nechcú stretnúť, uviedli toto číslo ako svoje vlastné. A po pár dňoch sa celé mesto zabáva na zúfalých odkazoch ešte zúfalejších jedincov. Naposledy to bola dáma, ktorá svojmu nádejnému priateľovi zavolala presne 23-krát. V poslednom odkaze sa s ním nakoniec roztraseným hlasom lúči a sľubuje, že už radšej prestane volať, keďže sa nedočkala žiadnej odpovede. Vraj si myslela, že je iný. Veď predsa strávili spolu taký krásny večer. A povedal jej tak veľa pekných vecí... Producenti si zrejme mädlia ruky – niečo takéto predsa musí zvýšiť počúvanosť! Mne však nie je príliš do smiechu. Rozmýšlam, čo by ma prinútilo, aby som niekomu nechala 23 odkazov. Nakoľko by som musela byť očarená. Či zúfalá. Či oboje?
Som z toho nejaká zmätená. Myslela som si, že v mojom veku mi už bude väčšina vecí jasná. Teda aspoň čo sa vzťahov týka. Ale nejako nie je. Ktovie prečo.
