Lezie to niekedy aj na Vás? Tiene z minulosti, ktoré sa vynárajú, keď ich vôbec nečakáme, keď na ne nie sme pripravení, keď túžime po všetkom možnom, len nie po pripomienke toho, že nie sme a nikdy nebudeme prvými „vlastníkmi“ nášho vytúženého objektu? Že ten „môj“ či „moja“ bola pred časom „jej“ a „jeho“?
Úplne žensky a nelogicky sa zlostím. Jeho bývala sa zase raz v stredu ozvala. Jej manžel je v práci a jej sa niečo doma pokazilo. Nemá náladu naňho čakať a tak vytáča číslo niekoho, kto ju určite nesklame. Jej bývalý. A tak sa aj stane - ten zrovna prazdninuje doma s deťmi a tak zbehne a opraví. Čo by nie? Malá „susedská“ výpomoc. Dobrý skutok. Spomenie ho doma pri večeri. Padá mi sánka. Mám chuť zakričať: „Haló, tu som, ja, Tvoja terajšia! A napríklad taká lampa v obývačke čaká na opravu už aspoň dva mesiace! Mám zdvihnút telefón a dohodnúť si termín, či ako?“ Hryznem si do spodnej pery a skúšam „prehltnúť“ zlosť. Na ňu. Akým právom? Prečo? Zvyšok večere prebehne v tichosti, ešteže deti narobia dosť kriku na to, aby si nikto nevšimol, že pohár horkosti, plný kvapiek potláčaného hnevu za jej neustále žiadosti o služby a službičky, klebety, vyzvedanie a polopravdy začína pretekať.
Vo štvrtok odídem do práce ticho, bez rozlúčky. Hnevám sa a neviem kam z konopí... Pýtam sa na názor kamarátky. Ako správna žena sa postaví za mňa – hnevá sa viac ako ja. „Oči by som jej vyškriabala! Čo po toľkých rokoch má čo stále otravovať! Len jej to pekne povedz!“ Zisťujem aj názor opačnej strany. Kamarát sa ozve obratom, posiela e-mail, asi vidí, že mi nie je všetko jedno. „Ja Ťa chápem, je to nepríjemné – ale pozri sa na to z jeho strany - on nechápe, prečo sa vlastne hneváš! Veď spravil dobrú vec - pomohol žene v núdzi! Chcela by si po svojom boku hulváta, ktorý by nepomohol? Čo keď raz Ty budeš „jeho bývalá“ - nepadlo by Ti dobre, ak by Ti vypomohol s nejakým problémom?!“ No, v prvom rade ja nechcem byť jeho bývalá. A po druhé, ak sa tak stane, tak predsa zavolám svojmu terajšiemu chlapovi, nie tomu bývalému!!!
A tak som tu. Posedávam sama v tej kaviarni a využívam deň vzácnej dovolenky, povôdne plánovanej na rodinný deň na pláži, na zhrýzanie sa. Snažím sa pochopiť, kde by mala byť tá hranica, kam by sme mali minulosti dovoliť miešať sa nám do života. Kde je to rozhranie slušnosti a drzosti, rozhranie skutočnej potreby pomoci a nepríjemného vyžadovania pozornosti, rozhranie dávnych spomienok, súčasnosti a vysnívanej budúcnosti.
Zapípa mobil. Správa. Viv to má už za sebou. Chvíľu mi trvá, kým sa preorientujem z hrabkania sa vo svojom vnútri na reálny svet. Viv? Ach áno, Viv. Moja kolegyňa. Správa, o ktorej sme vedeli, že skôr, či neskôr dorazí. Možno sme len dúfali v zázrak. Ale tie sa samozrejme nedejú. Nie nám a nie v tomto živote. Rakovina. Viv mala ledva štyridsať, keď jej ju diagnostikovali. Nikdy si ju nepripustila. Nikdy sme ju nevideli plakať, zúfať si, či rozmýšlať o smrti. Vždy rozprávala iba o tom, že už je to lepšie, že obrat nastane každým dňom. Aj keď posledné týždne existovala v podstate na morfiu a pomaly si ani nepamätala ako vyzerá svet za múrmi nemocnice.
Ale vlastne možno si predsa len pripustila, že koniec je blízko. Mala totiž sen, ktorý si chcela splniť. Vydať sa. Za svoju jedinú lásku. Za človeka, s ktorým strávila posledných 20 rokov. Bol jej bývalým, súčasným, aj budúcim. Zrazu, tvárou v tvár krutej realite sa rozhodla tento vzťah zlegalizovať.
A tak sa vydala. Aby nám ukázala, že ju zmysel pre humor neopúšťa, za svadobný deň si vybrala 1. apríl. Mala oblečené nádherné, neprehliadnuteľné červené šaty. A ako svadobný dar si od nás priala peňažné poukážky na nákup v B&Q (anglickej obdoby Baumaxu) – vraj potrebujú kopec drobností do svojho domčeka, bez ktorých si svoju budúcnosť nevie predstaviť. Budúcnosť. Naozaj v ňu verila? Či o nej hovorila len z ľútosti k nám ostatným, k nám, čo nechceme o smrti počuť, nechceme ju vidieť a už vôbec ju nechceme stotožňovať s niekým, kto nám je blízky?
Takže Viv to má za sebou. Myslím na jej manžela. Ako dlho sa bude spamätávať zo stratenej lásky? Bude raz mať po boku niekoho iného? Bude raz Viv jeho bývalá? Bude sa jeho budúca raz zhrýzať niekde v opustenej kaviarni, že na prvý apríl nebude mať jej láska chuť na žartíky? Budú žiť v dome, ktorý bude plný drobností, ktoré si s Viv nakúpili ako svadobný dar? Čo je v živote dôležitejšie - nezabudnúť na to dobré, čo bolo, či snažiť sa, aby to bolo lepšie?
Vzdychnem si, odpijem si z medzitým vychladnutej čokolády a odkráčam preč. Smerom do veľkého kníhkupectva na rohu, kde viem, že v detskom kútiku nájdem jedného splašeného otca a dve prekrásne princezničky. Jačia, len čo ma zbadajú. Teda tie dve okane. „Miriaaaaam!!! Poď, niečo Ti chceme ukázať!!!“ – ťahajú ma k akejsi zábavnosti.
„Fajn, že si sa ukázala. Chýbala si nám“ – dozvedám sa od široko usmiatej tváre s 3-dňovým strniskom. „Poď, daj mi hongie“ – ťaháš ma k sebe a trikrát sa dotkneš mojej špičky nosa tou svojou. Starý maorský zvyk, ktorý mám tak rada. Neha bez bozkov.
Skončila sa. Naša hádka bez slov. Nikto z nás nepovie Prepáč ani Ľúbim ťa. Niektoré veci sú lepšie nevypovedané. Ešte si len zvykáme. Nie na to, že minulosť je bezpredmetná. Nie je. Ale na to, že už je za nami.
A že našu pozornosť vyžadujúcu minulosť najviac rozčertí to, ak je súčasnosť spokojná a vysmiata. Aj so spomienkami v pätách. Na večné časy a nikdy inak.
P.S. Venované všetkým bývalým – a jednému jej bývalému špeciálne – zato, že nám občas dovolí sa na veci pozrieť aj z opačného brehu.
