Správne slová. Ani jeden nie sme príliš na prázdne reči. Viem, čo by si povedal, keby si ma tu tak videl rozmýšlať. Je tisíc lepších spôsobov, ako slová. Akosi ma však nič lepšie nenapadá. Predstavujem si Tvoj pohľad, keď vidíš, že idem prehovoriť. Nezraň ma, hovorí.
Napadá ma tá nedávna nedeľa. Náhoda nás zaviala do kostola. Kamarát krstil svojho novorodeného. Už tretieho. Pri vchode do tej veľkej, tmavej budovy som zaostala. Kostoly vo mne vyvolávajú smútok. Bolesť zo straty. Túžbu za tými, ktorí tu nemôžu byť. Kým Ty si sa rozbehol obdivovať nový život, ja som našla vo vreckách dve mince. Zapálim pár bielych sviečok. Odpočívajte v pokoji, napadlo ma. Ale neboli to tie správne slová. Zase raz som ich nenašla.
Pribehol si vysmiaty od ucha k uchu a objal si ma, aj s tým mojim smútkom. „Spravme to. Skúsme to. Teraz. Nečakajme už“ , prednesieš nadšene. Správne slová. V nesprávny čas? Ako keby si čítal moje myšlienky. „Toto je rovnako nesprávny čas, ako ktorýkoľvek iný“, zašepkáš. Voniaš detským púdrom a radosťou zo života.
A tak sedím na tom svojom bielizníku, hompáľam nohami a hľadám správne slová. Spravím pár nezmyselných vecí. Obzerám sa v zrkadle. Postavím sa na váhu. Hypnotizujem ten malý kúsok bieleho plastu v mojich rukách. Je stále rovnaký. Dve modré čiarky. Vodorovná a zvislá. Malé, modré plus. V zrkadle som to stále ja. A neviditeľný, drobný život niekde vo vnútri.
Netrpezlivé klopanie na dvere. „Miláčik, pohni sa, zmeškáme“. Počujem dupot Tvojich nôh na schodoch. „I’m ready!“, stihnem eše zakričať. Uvedomím si dvojzmyselnosť svojich slov. Som? Naozaj?
Ale, čert ber tie správne slová. Dnes budú všetky dobré. A rozbehnem sa za tebou dole po schodoch.
