V poslednom čase mám hlavu plnú zmätených myšlienok. Toto je môj denník, moje miesto v čase a priestore, moja svätyňa. Tu by mali skončiť moje myšlienky, úvahy, radosti a bolesti. Tu by som mala hľadať riešenia. Ale kde je tá hranica súkromia a publicity, kde je tá hranica, kde sú myšlienky príliš intímne, dráždivé či bolestivé, kde je tá hranica, kde začína mať denník iba funkciu ďalšej soli v nepríjemnej otvorenej rane na srdci?
V poslednom čase dostávam samé divné správy. O smrti človeka, ktorý mal ledva 30 rokov, a v hlave kopec plánov, čo so životom. O človeku, s ktorým som iba nedávno presmiala celý večer, s ktorým sme si na rozlúčku iba nedbalo podali ruky a povedali: „Však sa čoskoro zase uvidíme!“ O jeho manželke, ktorej sa zrútil svet. O všetkých tých veciach čo sa mali stať a zrazu sa nestanú.
A prichádzajú ďalšie správy. Plné šťastia, o rodiacom sa novom živote od ľudí, ktorí sú mi tak blízki. Usmejem sa a poviem si: „Ach áno, takto to má byť, ako sa hovorí – kolobeh života. Niečo odchádza, niečo prichádza.“ Ale entuziazmus mi dlho nevydrží. Dobré správy akosi nenegujú tie zlé. Pretože viem, že tie dve správy nemajú nič spoločné. Že aj napriek tomu, že ja v tej dobrej možno nájdem pokútne vysvetlenie nespravodlivosti životnej tragédie tej prvej, ale pre jednu utrápenu tmavovlásku, ktorá zrazu z ničoho nič musí hľadať nový zmysel života, to neznamená nič. Možno iba ďalšiu facku do tváre od trestajúceho Pána Osudu.
A prichádzajú správy ďalšie a ďalšie. Ľudia sa schádzajú, rozchádzajú, množia a rozvádzajú. Menia postele, partnerov aj zamestnania. Rodia nové deti a opúšťajú tie staré. Zrazu sa mi zdá, že život ide dopredu šialeným tempom. Že za posledné týždne som strašne zostarla. Že všetko okolo mňa sa mení, mení tak rýchlo, že už nevládzem tráviť a stráviť všetky tie informácie, zmeny a premeny vecí a situácií, ktoré som pokladala za upokojivo stále a nemenné.
A tak skĺzavam k storočiami overenej droge - priateľom a alkoholu. Je piatok trinásteho, a tri unavené Slovenky sa pokúšajú pozastaviť čas v jednom z anglických barov. Celkom sa nám darí. Smejeme sa a vyvádzame, pretože zrazu sme presvedčené, že život je vlastne celkom fajn a aj keď ani nie je, tak aspoň rozdáva tie neprávosti pomerne a všetkým. Každá z nás má vlastné trápenie, vlastné tajomstvá, vlastného démona vo fľaši a čím viac ich preberáme, tým sa nám zdajú menšie, nepodstatnejšie a smiešnejšie. Aspoň jednu noc mám pocit, že mám kontrolu nad svojim vlastným životom a svetom okolo mňa. Až do rána, kým nevytriezviem a strach zo straty, bolesti a zmeny nezačne vystrkovať svoju drzú hlávku spod hrubého spacáku alkoholického pozabudnutia.
A tak nepíšem. Robím veci, ktoré som predtým príliš nerobievala. Chodím večer do parku, v čase keď už padá súmrak, nezmyselne kopem do kamienkov a popadaných konárikov, a snažím sa príliš nemyslieť. Zle spávam a celú noc sa tisnem k Tvojmu horúcemu telu. Budíš sa a pýtaš sa, čo sa deje. Nič, nič sa nedeje. Len chcem, aby niektoré veci boli stále. Stále? Áno, stále, nemenné a navždy. Ako čo? Ako láska rodičov. Ako Ty a ja. Ako to, čo cítim. Chcem mať istotu, že niektoré veci sú proste isté. Chcem prístav, ktorý je stále na rovnakom mieste – pokojný a bez vlnobitia. Miláčik, také veci neexistujú, vieš? Všetko sa mení. Veď len pozri na tie dve čertice vo vedľajšej izbe – mladšia mala ešte minulý rok plienky – a teraz? Už sa bicykluje. Aj Ty sa meníš. Ani o tom nevieš. Spi, sú dve hodiny ráno. Poď ku mne a spi. Zazívaš a naprávaš mi vankúše. Spi – lebo aj sa nečakane zmením! Na veľkého, zlého vlkodlaka! Smeješ sa a berieš ma do náručia. Tak spi miláčik, neboj sa, všetko bude fajn...
A tak nakoniec zaspávam. Môj sedemhlavý drak pochybností si predsa tiež potrebuje oddýchnuť. Ale hlavne ja. Či Ty? O chvíľu zazvoní budík. Nový deň. Cez žalúzie sa derie dnu netrpezlivé slnko. Vrabce sa hlasno hádajú na streche a mliekár cinká sklenenými flaškami, keď vymieňa tie prázdne za plné. Možnože niektoré veci sa predsa len nemenia. Možno.
