Och áno. ON. Niekto, kto vstúpil do môjho života. Niekto, kto zvrátil moje priority, zmenil môj pohľad na prácu, život a lásku. Niekto koho som nemala stretnúť vôbec, nieto ešte druhý, či tretíkrát. Niekto, kto je tak odlišný a predsa tak podobný mne. Niekto, u koho dávajú slovká kompromis, vzťah, či dvojica úplne iný význam. Niekto, o kom som Ti hovorievala: „Vieš, ten muž je úplne iný ako tí ostatní“.
Kde je ON? No vieš, je stále tu. Je so mnou. Stále vonia nádherne. Stále ma balí do prikrývok, keď zaspím večer nad knihou. Stále ma rozosmieva. Stále ma prekvapuje. Stále ma chráni. Pozerá so mnou Casablancu a kupuje obľúbené olivy. Poctivo znáša moje nočné okopávanie v jeho obľúbenej posteli (prekvapuje ma, čo všetko sa v tejto krajine dá pomenovať ako „double bed“!) Bez slova skonzumuje moju kapustnicu a po krátkom váhaní aj bryndzovú nátierku (pochváli iba to prvé). Vydrží s úsmevom aj odpudzujúci puch vriacich čínskych byliniek v kuchyni. Niekde v tomto neuveriteľnom meste kúpil slovenskú zástavu a a keď mi je smutno, tak ju prevesí cez dvere aby ma rozosmial. Drží ma v náručí, keď to potrebujem a nechá ma ísť preč, ak chcem byť sama.
Viem, čo mi teraz odpíšeš. Tak prečo ten smútok, tie pochybnosti? Ja neviem. Naozaj. Či možno áno? Nie, nie je to preto, že to máme spolu ťažké. Nie preto, že na seba máme málo času. Nie, ani preto, čím sme obaja prešli v minulosti. Nie, nemyslím. Dokonca ani nie preto, že po sebe zabúda umyť vaňu, obstriháva anglickú slaninu nožničkami či tajne používa môj očný krém (a vraj my ženy sa bojíme vrások...)
Nie, nie, nie. Vieš, bolo by ľahké, nájsť si nejakú vyhovorku. Prečo s ním nebyť, prečo nebojovať. Niekedy tomu podľahnem. Hľadám zámienky, prečo nemôžem, prečo to nezvládnem. Je to pre mňa príliš skoro. Je toho na mňa príliš veľa. Toľko iných mužov – a ja chcem jeho. Viem si predstaviť, ako sa usmievaš. Poznáš ho, ja viem – je to skvelý chlap. A poznáš aj mňa. A preto sa znova a opäť pýtaš: „Tak prečo tie pochybnosti?“
Ja o tom nechcem veľmi hovoriť, chápeš? Pretože ja mám jednoducho strach. Hrozný, veľký strach. Že by to mohla byť...veď vieš...to....láska. Taká tá ...tá, ako to nazvať... pravá?... naplňujúca?.. oslobodzujúca?... zaväzujúca?.... nesebecká?... jedinečná? Znie to všetko príliš gýčovo a nevystihuje to to, čo chcem povedať. Neviem nájsť to správne slovo. A aj preto mám strach. Z toho, čo mám, čo by som mohla mať a čo sa z toho všetkého vyvinie. Strach zo straty, zo svojej vlastnej nedokonalosti a chýb. Zo vzájomného nepochopenia, obviňovania a prešlapov, ktoré raz prídu. Strach zo zmeny. Strach z nového (a zároveň strach aj z toho starého).
Ja som z toho všetkého proste príliš vyplašená. A tak som občas smutná, aj keď by som mala byť šťastná. A tak mám občas pochybnosti, aj keď by som si mala byť istá. A plačem, aj keď by som sa mala smiať. A preto o ňom mlčím, aj keď by som mala hovoriť. Pretože ja sa jednoducho bojím. Bojím, že ak prehovorím, zo sna sa stane realita. A z reality budúcnosť.
Vieš, takto nejako to je. A to všetko by som Ti mala povedať. Či aspoň napísať. Veď ma poznáš. A práve preto si sadám k počítaču a píšem:“ Ahoj, som v poriadku, všetko je po starom“. Miriam
