Arabské revolúcie, západné špekulácie, „ticho“ v Afganistane, zemetrasenie v Japonsku, peripetie s Maďarskom, nové informácie o budovách „dvojičiek a tých ostatných“, zdražovanie ropy, predávanie letiska, očakávanie bájneho dvetisícdvanásteho... Ak nechcem byť hluchý a slepý, ak nechcem - či skôr neviem - byť ticho meditujúci jógin zavretý do vlastného sveta, alebo pokojný pustovník uprostred vravy a zhonu nášho najväčšieho veľkomesta (ktoré si predalo minimálne polovicu svojho hlavného námestia), ak nachádzam zmysel v zapájaní sa do diskusií a chcem aspoň tak trochu žiť, ako sa mám postaviť k prílevu toho „všeličoho“? K mlčiacej väčšine, ktorá, hneď ako dostane šancu, komentuje kade-tade po nete.... Ako sa vyrovnať s návratom na Slovensko?
Po dvoch mesiacoch v Indii, kam som opäť raz zavítal na výskum i k rodine, sa nejako neviem vrátiť späť. Nieže by sa mi to predtým nestalo, ale pociťujem zmenu omnoho intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Neviem sa vrátiť späť ani na blog a písať o Indii. Zažívam tie zvláštne chvíle, o ktorých mi už mnohí našinci rozprávali, keď sa vrátili domov. Že sa z návratu ani príliš netešia. Pretože „naše“ problémy, pretože zima a zamračené tváre, pretože.....Lenže ja sa chcem tešiť! Ako z toho von? Ako sa vrátiť späť do slovenského akademického priestoru a nebyť z neho deprimovaný, ako sa znovu pokúsiť písať blog o Indii tak, aby nebol len cestovateľskou fotopríručkou prvých dojmov (ktoré si vždy rád prezriem a cením) a ponúkol Vám to niečo málo, čo viem (alebo si aspoň myslím, že viem) o Indii? Tento text je tak trochu vyslobodením z myšlienok, ktoré nedajú pokoj. A preto ich radšej rovno vkladám na virtuálny papier obrazovky. A hmkám si melódiu známej indickej filmovej piesne „I love my India“.
V dnešných dňoch sa India pomaly blíži k letu a horúčavám. My sme zažili indickú jar. Kvety, kvety a kvety.
Na stromoch,
na kríkoch,
dekoračne,
a, samozrejme, pred chrámami,
v chrámoch,
na sandáloch hinduistického svätca,
či na hrobe muslimskej svätice.
Bola aj špina.
Bol aj chaos.
Aj smútok. Bez nich by to nebola India. India však nie je predovšetkým špinavá a predovšetkým chaotická, ako si viacerí, ktorí v nej strávia kratší čas alebo ju poznajú „zdiaľky“, zvyknú myslieť. Je aj špinavá, aj chaotická, ale aj krásna,
milá,
chutná,
moderná,
vynaliezavá,
s kopcom zábavy a pre mňa vždy osviežujúcou schopnosťou vystreliť si zo seba samej.
Uff, uff, hovorieval Indián Winnetou. Tak som to všetko zo seba dostal. Zajtra je hólí, jeden z najväčších indických sviatkov, a keď nechcem vystrieľať všetky pozitívne náboje, ktoré mi prinieslo napísanie tohto textu, a napísať aj niečo zmysluplné o hólí, načim zastaviť prsty.
I love my India, ale bez Slovakie by mi to šlo ťažko...
Dušan Deák
