Predstavenie nó nie je lacná záležitosť, a ak máte v Japonsku šancu zhliadnuť túto drámu dvakrát, tak to ste mali v živote šťastie.
Mne bolo dopriate tej neuveriteľnej príležitosti, že som dostal grant na výskum nó a návšteva predstavení v Štátnom divadle nógaku sa mi stala takpovediac pracovnou náplňou; a tak som videl predstavení tejto drámy oveľa viac, než v živote vidí aj bežný Japonec. Samozrejme, sú fajnšmekri, ktorí si z nó urobili ušľachtilú životnú náplň, venujú sa jej, chodia pravidelne na predstavenia a tak si udržiavajú živé spojivo s touto „skondenzovanou japonskou tradíciou“, ako ju nazval profesor Nišino, popredná osobnosť nóového výskumu v Japonsku.
V čase, keď som pôsobil na Výskumnom ústave nógaku Univerzity Hósei v Tókju, bol Nišino Haruo vedúcim ústavu a bol mi v mnohom nápomocný. Nedôležitý a takmer nenápadný človiečik, avšak sršiaci energiou a nadšením, majúci za sebou desiatky publikácií, sa vo svojej práci zaoberal históriou masiek a ich zmapovávaním po svetových múzeách. Hlavná postava v nó sa nazýva „š(i)te“ („i“ a „u“ v japončine medzi dvoma neznelými spoluhláskami miznú, sú neznelé, preto napr. Kurašiki sa vyslovuje [kuraški] a mesto Fukuoka by sme s trochou lingvistického humoru mohli výstižne zapísať slovenským “vkôka”). A práve hlavná postava „š(i)te“ má vo väčšine hier masku, ktorá vyjadruje jej charakter – mladá žena, žena stredného veku, stará žena, mladý muž, božstvo, božstvo prevtelené za starca, démon, starena hôr „jamamba“, hôrny duch „tengu“, ľudoop „šódžó“ a pod. Keďže v oficiálnej nó účinkujú výlučne muži, maska je veľmi dôležitá. Jej výraz je „čúkan“, tj. stredový, neutrálny, je to mierny emotívne sfarbený úškrnok, ktorý môže byť súčasne úsmevom aj nábehom do plaču. Pri umelecky najvypracovanejších umeleckých výtvoroch maska mení svoj výraz podľa uhlu, ktorým sa na ňu divák pozerá: ako herec skláňa hlavu, výraz masky sa posúva...
Maska je jedným z hmatateľných prvkov nó, ktorých vývoj možno konkrétne sledovať. Profesor Nišino navštevuje mnohé múzeá aj súkromné zbierky po celom civilizovanom svete, pretože od otvorenia Japonska svetu v polovici 19. storočia sa nóové masky pre mnohých západniarov stali zberateľskou vášňou. Stovky sa ich nachádzajú v Peťerburgu, vo Florencii, v Paríži, Londýne, Bostone, a profesor Nišino medzi nimi našiel aj vzácne ukážky masiek, ktoré v Japonsku už sú nedochované, dokonca sa o nich ani nevedelo, pretože hry, na ktoré sa používali, sa v priebehu storočí prestali hrať a upadli do zabudnutia. Niekedy pod vonkajším náterom masky možno nájsť starší, pôvodný náter, ktorý ukazuje, že keď daná namaľovaná tvár prestala byť v kurze, majiteľ-herec si ju dal premaľovať na tvár novej roly, aby tým ušetril za „majstra-maskotepca“ (ako doslova znie označenie tesárov men-učiši, cenených výrobcov masiek).
Keď tesne pred 2. svetovou vojnou navštívila Japonsko Vlasta Hilská, zakladateľka česko-slovenskej japonológie a autorka prvej českej učebnice japončiny (z ktorej som sa aj ja ako ôsmak začal učiť svoje prvé japonské lekcie), konštatovala, že toto umenie výroby nóových masiek je už nenávratne stratené a ťažko ho niekto vzkriesi k životu. Z jej slov bolo cítiť ľútosť nad umierajúcou tradíciou.
Po tom, čo sa Japonsko po r. 1868 začalo prudko pozápadňovať, nó bola spolu s ostatnými tradičnými japonskými umeniami v existenčnom ohrození. So zrušením šógunátu bol totiž aj rozbitý stáročný systém, na ktorom fungovali – systém podpory bohatými samurajskými zemepánmi „daimjó“, na ktorých dvoroch sa umelcom nó a ďalších odvetví dostávalo mecenášstva a živobytia. V časoch, kedy sa odohráva známy americký film Posledný samuraj, hrozilo tradičnej japonskej kultúre vymretie. Vzácne meče, dedené v samurajských rodoch po stáročia, sa museli odovzdávať vládnym úradom – vďaka tomu sa veľa z nich dostalo aj na Slovensko, keďže začiatkom 70ych rokov 19. storočia (presne v dobe deja horeuvedeného filmu) navštívil Japonsko aj náš krajan gróf Zichy; nakúpil tam okrem iného aj takto odovzdávané samurajské meče, ktoré mal potom v zbierke vo svojom kaštieli. Po tom, čo republikánske prevraty v našich končinách aristokratom odňali ich právoplatné bydliská vrátane všetkého interiéru, sa jeho japonská zbierka dostala napokon do Západoslovenského múzea. Odtiaľ však, údajne, boli tieto vzácne meče ukradnuté. (Čo najprv štát odcudzil šľachticom, odcudzil potom štátu niekto ďalší... Smutná stredoeurópska štafeta.)
V iných častiach západného sveta sa však artefakty z tohto obdobia lepšie zachovali a poskytujú možnosť výskumu. Japonci sa našťastie pomaly spamätávali z ošiaľu pozápadňovania, dali si povedať od takých osobností ako americký japanofil Ernest Fenollosa, ktorý ich vyzýval, aby si vážili svoje neuveriteľne svojrázne tradície a sám sa počas 12ročného pôsobenia (1878-1890) v Tókju - v novovybudovanom tókijskom múzeu a novozaloženej univerzite moderného typu – venoval dráme nó aj klasickej japonskej maľbe. Po návrate domov potom tieto umenia šíril v Novom Anglicku, otvárajúc tak západu oči k bohatosti japonskej kultúry.
Začiatkom 20. storočia navyše došlo k (v dobrom zmysle) šokujúcim objavom starobylých vzácnych rukopisov, ktoré aj samotným Japoncom ukázali, akými geniálnymi umelcami boli také postavy ako Zeami, zakladateľ klasickej nó (žil okolo r. 1400), pretože jeho spisy odhalili, že okrem herca a principála bol aj mysliteľom, umenovedcom, jazykovedcom a predovšetkým dramatikom týchto nádherných poetických drám, ktoré sú vrcholnou ukážkou bohatosti japonského jazyka. V kráse slova a rozmanitosti poetických figúr sa hrám nó nevyrovná hádam nijaký literárny žáner na svete (môj skromný osobný názor...).
Pani profesorka Hilská sa našťastie mýlila. S porážkou Japonska po druhej svetovej vojne a s mocným vzopnutím japonského ozdraveného odmilitarizovaného vlastenectva došlo k nebývalej obnove aj v oblasti nó. Predstavenia síce získali novú štruktúru, ale podarilo sa vyvolať záujem o túto starobylú dramatickú formu u širokých vrstiev japonskej spoločnosti – čo pri japonskej populácii znamená doslova myriady nadšencov, a tak aj staré umenie „majstrov maskotepcov“ sa zobudilo zo stagnácie a dnes existuje niekoľko vynikajúcich umelcov, nadväzujúcich na túto tradíciu a dodávajúcich masky do elitných nóových divadiel v Tókju či Kjóte.
Dráma nó prechádza obdobím oživovania. Tak ako profesor Nišino sa zaslúžil o to, aby sa niektoré krásne a vzácne hry po celých stáročiach, čo spali v archívoch ako nejaké Šípové Ruženky, dostali naspäť na javisko Štátneho nógakuového divadla v Tókju vo sviežej vzkriesenej podobe, tak aj celá táto kultúrna vymoženosť, v ktorej sa skondenzovali najvycibrenejšie žilky mohutnej japonskej tradície, znova dýcha a prežíva nový vývoj. Napriek okrídleným tvrdeniam, že nó počas celých storočí zachováva svoju podobu nemennú, v mojom výskume sa mi podarilo identifikovať a postihnúť nepatrné zmeny, ktoré sa vo vývoji nó odohrávali, a dokázať, že ich výslednica za tie mnohé storočia znamenala značný posun a odklon od pôvodného stavu, aký mala nó za klasikov ako Zeami, jeho otec, jeho synovci, jeho zať, pokračovatelia.... Zeamiho predstavenia boli spektakulárne tanečné spevohry, pastva pre oko aj ucho, po ktorej sa išiel utĺcť každý, kto v cisárskom meste Kjóto v 15. storočí niečo znamenal. Dnes sú predstavenia nó iné, a o sto rokov budú zaiste opäť iné... Práve tento vývoj je ústrednou stuhou, ktorá sa nesie mojou novou publikáciou. Jej titul je rovnomenný s názvom tohto blogu. Vyšla vo vydavateľstve Veda a ponúkam ju do pozornosti záujemcom o Japonsko, čitateľom nášho blogu.
Ivan R. V. Rumánek
