V prvom rade, môj text mal byť skôr reakciou na diskusiu o tomto článku a nie obhajobou rozhodnutia pakistanského súdu alebo dokonalým vysvetlením situácie, ktorá v súvislosti s ním vznikla.
Diskusia k môjmu článku ma však podnietila k napísaniu ďalších pár vysvetľujúcich poznámok, pretože ma mrzí jeho nepochopenie. Pri jej čítaní som si uvedomil, že som čitateľov podcenil aj precenil. Zvolil som niektoré nesprávne slová, nesprávne ich usporiadal a zaujal snáď až príliš inteleguánsky postoj. To sa stáva. Skúsim teda po lopate. Výsledok nezaručujem, ale každopádne ma akékoľvek reakcie potešia a neurazia. Mám reakcie rád, pretože mi pomáhajú pochopiť, kde robím chyby.
1. Pakistanský súd vydal šialený rozsudok a ja plne súhlasím so všetkými, ktorí sa proti nemu postavili. Neobhajujem neobhájiteľné, ale snažím sa v rámci svojich možností vysvetľovať, pretože si myslím, že vysvetľovanie je vždy možné a potrebné. Keď si napríklad uvedomím, ako málo ľudia u nás vedia o Pakistane a ako ľahko jeho spoločnosť zaradia do všeobsiahlej škatuľky s názvom „muslimovia“. Nie Vlado999, všetkých naokolo to neštve, len niektorých. A s nimi nesúhlasím tak, ako Vy.
2. Myslím si, že všeobjímajúca škatuľka „muslimovia“ hlboko ovplyvňuje naše chápanie ľudí, ktorých nepoznáme, resp. ktorých poznáme len málo. Muslimovia zďaleka netvoria jednoliatu masu s jednoliatym názorom na svet. To by sme od jeden a pol miliardy ľudí chceli príliš veľa. Nenasledujú ani žiadnu jednoliatu tradíciu, aj keď sa hlásia k jednému náboženstvu. Juhoázijský islám, ako každá regionálna interpretácia tohto svetového náboženstva, má svoje špecifické podoby. Tie sa prejavujú v dvoch základných skutočnostiach.
A. V tradíciách, ktoré vplývajú na jednanie juhoázijských muslimov a s doktrinálnym islámom majú sotvačo spoločné.
B. V historickej skúsenosti Juhoázijčanov, ktorá podmieňuje a umožňuje vznik konfliktov takého druhu, s akými sa stretávame v prípade Asia Bibi.
ad A) Tradíciami mám na mysli napríklad spoločenské zvyklosti formované vzťahmi endogamných spoločenských skupín, t.j. kást. Áno, existujú aj v Pakistane, aj keď možno nie v takej priehľadnej forme ako medzi hinduistami. Storočia daného spoločenského usporiadania sa však nedajú len tak jednoducho zabudnúť. Najmä vtedy, ak kastová organizácia je predovšetkým o usporiadaní základných medziľudských vzťahov a postojov. Nanešťastie, aj v 21. storočí mnohé diskriminačné praktiky a postoje prežili. Prípad s vodou to ilustruje. Len toto som chcel povedať. A príkladmi poukázať na to, že diskriminácia existuje aj medzi nami, a preto by sme sa nemuseli hneď cítiť lepší a už vôbec nie preto, že oni sú „muslimovia“. Čo však má princíp, že „my pijeme vodu z našej studne a vy z vašej“ s doktrinálnym islámom? Nič, ale mnohí čitatelia pôvodnej diskusie to úplne prehliadli. Úplne prehliadli, že v smutnom prípade Asia Bibi sú dôležité aj iné faktory ako len tie náboženské, onálepkované v rámci škatuľky „muslimovia“.
ad B) Historickou skúsenosťou mám na mysli všetky vplyvy uplynulých a stále pamätaných udalostí z minulosti Pakistanu, ktoré sa zásadne podieľajú na spoločenských postojoch súčasných Pakistancov. V tomto štáte je nestabilná politická situácia viac pravidlom ako výnimkou už od jeho vzniku (1947). Zastupiteľský systém je pravidelne konfrontovaný s mocou armády, a tak sa v Pakistane striedajú pri moci generáli, prezidenti (neraz bývalí generáli) a premiéri (premiérka, spomeňte si, ako dopadla). Vojenský puč sa rokmi stal úspešnou formou zmeny. Ak vojenský puč využíva ideológiu, tak je situácia ešte horšia. Uzurpácia moci generálom Haqom bol jeden zo spôsobov, ako sa islamizmus stal dobrou politickou zbraňou, ktorú si osvojili viaceré pakistanské politické frakcie. Okrem toho si treba uvedomiť, že Pakistan je štátom založeným na postulácii muslimskej identity. Viac o tomto nájdete tu. Je to predsa štát čistých (pákí stán). Historická skúsenosť Pakistancov je teda ovplyvnená budovaním toho správneho „muslimského“ štátu a tých „správnych“ občanov. Indoktrinácia islamizmom prebieha takmer vo všetkých sférach, neraz s priamou štátnou podporou. Nestabilná situácia, keď nikdy nevieme, kedy prídu na rad zbrane, vytvára strach a strach vytvára príležitosti. Mnohí z nás predsa takýto pocit poznajú z bývalej éry. Aké ľahké bolo požalovať či udať a niečo tým získať! Podobne ľahké to bolo aj v prípade Asia Bibi. Osobne neverím, že za jej udaním bol čisto náboženský motív. Čítal som už mnohé analýzy náboženských treníc v Južnej Ázii, aj s omnoho tragickejším koncom, a vždy sa ukazuje, že za ideologickou pozlátkou sú primárne majetkové záujmy alebo sociálna prestíž vedúca opäť k zlepšeniu materiálnych pomerov. Pripúšťam však, že o tomto sa dá polemizovať. Na druhej strane, ak polemizovať, potom by bolo vhodné nezostávať len pri internete. Moja akademická skúsenosť hovorí, že za tzv. náboženským fanatizmom sú častokrát omnoho prozaickejšie motívy ako „hájenie toho nášho boha“.
3. Môj článok nemal za cieľ zamyslieť sa nad príčinami hrozivého rozsudku. Chcel som naznačiť, že ak sa svojská interpretácia tradícií spojí s ľudskou hlúposťou, môže dôjsť k takým nepochopiteľným veciam ako spomínaný rozsudok. Ale používať princíp kolektívnej viny na všetkých, pretože niekto rozhodne zversky, je podľa mňa chybou. Navyše vtedy, keď práve väčšina ľudí v pakistanskej spoločnosti na ružiach ustlané nemá. Keď korupcia a politici strachom udržiavajú svoju moc a využívajú na to náboženstvo. Veď si len spomeňte, ako u nás väčšina „držala hubu a krok“ a aké strašné dôsledky to pre niektorých malo. Opakujem, neobhajujem tých šialencov. Iní šialenci však napríklad vyvolali aj dve svetové vojny. Ja sa snažím nepaušalizovať Pakistancov podľa kľúča, ktorý ich všetkých pošle do stredoveku. Snažím sa ich pochopiť ako ľudí aj v tej absurdite, ktorá je pre nich neraz dennodennou skúsenosťou. A preto som písal svoj pôvodný článok. Kvôli diskusii, ktorá ich však všetkých nahádzala do jedného anonymného, ale zaručene nebezpečného vreca s nálepkou „muslimovia“. Takto nejako sa nálepkovalo aj v tridsiatych, štyridsiatych a päťdesiatych rokoch (i neskôr) u nás. A vieme, ako to dopadlo. Nálepkovači sú opäť na vzostupe a z toho, nie z „muslimov“, mám strach.
Dušan Deák
